otvorene

 Niekedy by sme chceli letieť k slnku. Cítiť sa slobodne v jeho hrejivých lúčoch. Žiť „vo svetle“ – šťastne a zmysluplne. Vznášať sa ku slnku, dať svojmu životu zmysel. Áno, to je odkaz včerajšieho príbehu víly vážky.

No takže dnes o slnku, o jeho hlbokom prepojení s nami.

Slnko, tá žiarivá guľa, záhadne prepojená so životom na Zemi…

Je silným symbolom života. Slnečné ráno nás láka s úsmevom vykročiť do nového dňa. Svitanie prináša nádej. Slnečné lúče prežiaria naše telo i dušu, odplavia všetko ťažké a zlé. Ak milujete rozprávky ako ja, tak viete, že s východom slnka mizli všetky zlé sily, odháňalo ich, víťazilo nad nimi už len svojou prítomnosťou. Slnečné svetlo sa používa pri liečbe depresie. V zlých časoch si privolávame na oblohu slnko. Keď po búrke opäť vyjde na oblohu slnko, celý svet sa rozžiari, presvetlí sa. Pri predpovedi počasia hovoria o tom, ako nás na druhý deň „potešia slnečné lúče“ (veď hej, máme z nich obvykle potešenie, ak nie je obdobie sucha). Keď máme z niečoho úprimnú radosť, rozžiarime sa aj my sami ako slniečko. Nahodíme úsmev. Keď sa vieme radostniť, vnímajú nás iní ako slnečných (mňa kedysi aj volali slniečko, lebo mám hlboko vo svojej podstate radostné ladenie, som veselý a dôverčivý človek).

A sú chvíle, keď sa stávame lepšími, vnútorne rastieme – v takých chvíľach slnečné svetlo vyžaruje z nášho vnútra.

Ľudia ako slnko…

Sú ľudia – slnká letného dňa, ktoré nás umoria – žiaria do úpeku, no nehrejú. A sú ľudia – slniečka, ako také jesenné slnko, celý kraj zlátiace žiarivým teplom. Žiada sa nám ním ísť, ísť a ísť, v sprievode listov pomaly padajúcich zo stromov a hlbokého pokoja, ktorý jeseň prináša do prírody… Odhaľuje horizonty, odkrýva tajomstvá lesa. Poviem vám – včera cestou z konferencie na Polceste (BB) som o tom uvažovala. V kopcoch vidieť jedinečnosť stromov, z letnej uniformnej zelene sa jesenne rozžiarili v toľkých úžasných farbách – a tak vidíte cestou domov hore v kopci nádherný žiarivo červený či prekrásny obrovský zlatožltý strom. Zatúžite vyliezť tam hore na kopec, len tak tam pod tým stromom sedieť a listy padajú priamo na vás…

(No, tak teraz chápete nielen krásu slnkom prežiareného jesenného lesa, ale i skutočnosť, prečo som ja osobne nikdy neriešila vodičák, s mojou snílkovskou povahou by som skončila v priekope zrejme už po prvých piatich metroch jazdy, lebo by som sa zadívala na nejaký nádherný oblak, oblohou letiaceho vtáka, či úžasný strom tam hore na kopci…).

Ľudia – slniečka…

Sú takí. Sú to mimoriadni ľudia v našom živote. Rozjasnia nám deň, a to sa ani nemusia veľmi snažiť, pretože to svetlo vychádza z ich vnútra. Vďaka nim sa stávame aj my lepšími ľuďmi. Prekrásna kniha Alberta Espinozu Žltý svet – už som ju kedysi v mojom blogu spomenula – presne o takých hovorí.

Jasné, že takých poznám nielen z tej knihy. Aj dennodenne takých stretávam. Môžu pôsobiť navonok úplne nenápadne, na ulici by ste prešli popri nich, neotočíte sa a ani si nespomeniete, že ste ich videli, kebyže idete davmi. No stačí chvíľa, aby ste s nimi hovorili, a sú pre vás nezabudnuteľní. Vyžarujú také silné vnútorné svetlo, že v ich prítomnosti pookrievame.

Rozžiaria svet svojou láskavosťou – nemajú často peňazí nazvyš, ale dokážu sa podeliť aj z toho mála, čo majú. Sú súcitní, trápi ich bolesť iných. Robia dobro nezištne. Ja ich volám anjeli všedného dňa. Ako naša upratovačka Marta (v práci, nie doma). Mačky zo susedstva ju milujú, donesie im občas nejakú maličkosť pod zub, prihovorí sa im láskavo. Keď som v práci do večera, mačky nám zvonku priateľsky nazerajú cez sklenenú výplň dverí. Niekedy ju trápi, aké ťažké nákupy vláčim a tak mi ich autom odvezie aspoň k autobusu. Ja už som si na vláčenie ťažkých tašiek zvykla – musím ich nosiť, pretože u nás v horách obchodov niet. Jej láskavá starostlivosť ma zakaždým dojíma a prekvapuje, možno preto, že starostlivosť iných nezažívam často. Človek si uvedomí cenu niečoho práve na základe rôznych situácií, ktorými v živote prechádza – učia ho tie dobré, aj tie zlé. Význam toho všetkého oceníme až časom, keď zmúdrievame…

Niekedy by sme chceli vzlietnuť k slnku…

To, vďaka čomu vzlietame, je nádej, dôvera v budúcnosť.

Niekedy nám Zámer sveta posiela slnečný záblesk – náhle „osvietenie“, pochopenie niečoho – také koincidencie, že nám vyrazia dych, keď im porozumieme (no jasné, to je o mojom blogu z utorka, kde som si kládla otázku o fénixoch a drakoch  – osud mi v stredu ráno bleskovo prihral odpoveď. Nedám o tom viac, lebo – úprimne priznám – som z toho vyvedená z miery.

Lenže v tejto chvíli mi napadlo k môjmu uvažovaniu o slnku, že je to súčasť tej celej koincidencie – tak som si overila v múdrej wikipédii, a hej, dobre som si to v stredu ráno zapamätala – fénix je symbolom nielen ohňa, ale aj slnka. Je to na zbláznenie, asi bude ešte nejaká dôležitá súvislosť pre mňa medzi fénixom a slnkom, ktorú zatiaľ nevidím, cítim to. Čo predstavuje to „Slnko“? Neviem, či to poznáte a či sa vám to tiež občas stáva, ale v takých situáciách „posolstva koincidencie“ akoby mi šepkal nejaký hlas v mojom vnútri „dívaj sa, dívaj sa pozorne“. Tak čo nevidím? A s čím je potom prepojený drak? Napadlo mi, že Česi majú akúsi legendu o svatom Jiřím a drakovi, ale v tom nijaký súvis nenachádzam. Určite to prepojenie skôr alebo neskôr pochopím, chce to len trpezlivosť.

Hm, moje koincidencie sú skutočne neskutočné. Nuž, aspoň vidíte, ako pracujem s koincidenciami (alebo skôr koincidencie so mnou?). Niekedy mám pocit v takýchto chvíľach, že počujem tichučký smiech Zámeru sveta, pobavený a zhovievavý. Nie škodoradostný, kdeže, k Zámeru sveta mám hlbokú dôveru, myslí to so mnou dobre.).

Nuž, hej, napísala by som vám o nejakej skvelej knihe, kebyže teraz čítam. Dokonca mám z knižnice požičanú moju obľúbenú knihu Anjel pre Emily, už dva týždne, ani tú som neotvorila – a to už je čo povedať.

Záverom…

Niekedy by sme chceli vzlietnuť k slnku. Nuž, na to musíme roztiahnuť krídla a pohnúť sa z miesta…

Veď hej, pravdaže.

Elena    Predná Hora, 20.10.2017