otvorene

Šestnásťročný chlapec zavraždil a potom aj znásilnil dve dievčatká – mali len 12 a 13 rokov. Bola to jeho životná voľba – spraviť tento čin.

V dnešnom blogu vám poviem niečo o tom chlapcovi, aj o životných voľbách – aj úžasnú knihu v súvislosti s tým vám spomeniem…

Na začiatok netypicky k tej sľúbenej knihe…

Chlapec, kterého chovali jako psa – príbehy detí, ktoré prežili traumu. Čítala som ju ešte predminulý víkend – a poviem vám,  je to silná kniha, o príliš hlbokých stopách, ktoré v nás zanecháva to, čo sme zažili v detstve. Trauma (ubližovanie,  zanedbávanie) môže spôsobiť aj štrukturálne zmeny v mozgu, a trvalý posun k impulzívnejším, agresívnym, menej súcitným reakciám. Plasticita mozgu v ranom veku je totiž zázračne vysoká nielen voči pozitívnym, ale aj voči negatívnym podnetom.

Mne to dosť hovorí i ku extrémnemu násiliu a šialeným strelcom, to je téma, ktorá ma odborne zaujíma. Ale je to hodne dôležité i pre bežný život. Sociopatické správanie má základ v detstve, kniha jasne pomenováva deficit empatie, chýbajúci súcit, až emočnú sleposť, sociopat dokáže iným ubližovať bez akýchkoľvek morálnych zábran a výčitiek svedomia.  V dospelosti potom  naše voľby ohľadne nejakého typu nášho správania ovplyvnia zďaleka nie všetko, taký človek patológiu svojho konania nevidí – môže sa nejaký čas pretvarovať, ale nemá skrátka túto hranicu vytvorenú.

Tvrdý príklad. Vráťme sa k Leonovi, chlapcovi, ktorého som v úvode blogu spomenula. Kniha popisuje jeho situáciu po jeho čine očami autora knihy – psychiatra, ktorý ho šiel do väzenia vyšetriť. V zúfalej snahe nájsť u Leona aspoň maličkú stopu ľútosti a ľudskosti, nejakú zdravú hranicu morálky, mu v závere položil otázku „čo by spravil teraz inak“. Odpoveď znela,  že by zahodil topánky, lebo tie ho stopou a krvou na nich prezradili.

Bola to skrátka jeho životná voľba – spraviť tento čin.

Naše voľby sú odrazom nás samých…

Volíme v živote svoje kroky presne podľa toho, akí sami sme.

A potom – ako výstižne uvádza Keenanova kniha Dobré zprávy pro špatné dny, to je z môjho pohľadu moc múdra kniha o životných voľbách – niekedy konštatujeme, že „mám úspech, ale nemám život“. Je dôležité nezostať uväznený vo svojom  živote na nesprávnom mieste a prísť na miesto svojej Duše, k svojmu životnému poslaniu. Keenan uvádza, že uviaznutie rozpoznáme podľa toho, že sme

• unavení, máme ťažkosti so spaním,
• nahnevaní a máme pocit nespravodlivosti,
• nepokojní a unikáme „k náhradám“ (látkam alebo ľuďom, ktorí nám z dlhodobého hľadiska neprospievajú“),
• unudení, unikáme „ z nudy všedného života“ k extrémnym zážitkom,
• ustrašení, bojíme sa straty toho, čo máme a bojíme sa tiež, že nezískame to, čo chceme. Bojíme sa zlyhania, bojíme sa zmeny, a bojíme sa aj toho, že zmeny nie sme schopní.

Hej, práve túto Keenanovu knihu som nedávno spomenula v mojom blogu v súvislosti so zápasom Jakuba s neznámym cudzincom, ktorý ho zranil a nakoniec mu Jakub povedal „nepustím ťa, pokým mi nepožehnáš“. Požehnaním je pochopenie zmyslu nášho trápenia – Keenan vysvetľuje, že utrpenie ako „poranenie Bohom“ nám ukazuje, že nie sme na tom pravom mieste, a že v našom živote sú nepravé veci, miesta a ľudia, ktorých by sme mali opustiť. Že by sme mali prijať zmenu. Hovorí o potrebe pochopiť, že rany osudu sú ako vietor, ktorý nás ženie naplniť svoj osud a poslanie. Mali by sme „napnúť plachty“ v tej situácii, nie v zmysle odchodu ako formy úteku inam (odísť niekam, kde ma nepoznajú), ale v zmysle hlbokej premeny seba samého  (stať sa niekým, koho nepoznajú) – a prijatia ponúkanej zmeny ako príležitosti pre seba, ochrany a požehnania od Boha.

No dobre, toľko na dnes z Keenana – možno sa k nemu ešte niekedy v mojom blogu vrátim. Vlastne určite sa k nemu vrátim, ak vám napíšem niečo o zázrakoch…

Do akej miery sme zrelí, natoľko dokážeme dôverovať tomu, čo je vyššie ako my a prijímame zmenu, pretože rozumieme, že veci sa dejú pre naše dobro. Do akej miery chceme ubližovať podvedome sami sebe, možno sa za niečo podvedome trestať, natoľko sa držíme zubami-nechtami nefunkčného a zraňujúceho vzťahu, ťaživej situácie, všetkého čo by sme mali nechať odísť. Napĺňa to našu potrebu zraňovať sa, ničiť seba samých. A kým sa starého naozaj vnútorne nepustíme, nie sme schopní sa pevne chytiť ničoho nového, uchopiť to zmysluplne.

K tomu niet čo dodať.

Naše voľby sú ako mávnutie motýlích krídel…

Niekedy máme pocit, že robíme len malý krok, neuvažujeme nad ním v širších súvislostiach. No v skutočnosti je „mávnutím motýlích krídel“ – zdanlivo malý krok spúšťa niečo, čo neskôr nevieme zastaviť či napraviť.

Mávnutie motýlích krídel nás učí chápať dopady našich krokov.

Moje voľby sú často o zodpovednosti…

Viem jasne, čo by som v živote nevolila. A hej, možno by som niektoré veci teraz volila inak, keby som kopala za seba, viem…

A moja dnešná voľba?  Milujem našu skupinu RA-BA a späť, konečne sa mi podarilo ísť tým správnym smerom – v piatok z Blavy. Po návrate z konferencie som volila „ducha Vianoc“ a rýchle pracovné tempo – a tak už máme doma čisté a vyzdobené okná. Vo vázach rozvoniava výzdoba z ihličia, s anjelmi a zlatistými hviezdičkami. Nemám rada „príliš hlučné, vulgárne výzdoby“. V spálni na okne mám trstinovú hviezdu, aj dvoch látkových anjelov. A už  sa aj rozžiaril zelený svietnik s motívom stromu  – odbieham pri písaní blogu nazerať za zatiahnutý záves a teším sa zo svetielka sviečky. Ach, áno, je to moja voľba, tešiť sa z maličkostí…

Záverom…

Áno, svoje voľby robíme sami – dívame sa na vychádzajúce slnko na horizonte, alebo na zaprášenú ulicu pod našimi nohami. Naše životné voľby o nás prezrádzajú veľa – a aj smerujú náš život dobrým či zlým smerom. Pretože nie je pravda, že ak sa niečo stalo, tak to tak malo byť – niekedy sú to len naše nepremyslené kroky. No práve čas Vianoc je tým časom, kedy viac uvažujeme o zmysluplnosti života, aj o živote nás samých…

Krásny prvoadventný víkend, plný radosti v srdci, pokoja v duši a tých správnych životných krokov, všetkým prajem…

Elena  Predná Hora, 1.12.2017