otvorene

K ozajstným Vianociam sa nedá dôjsť len tak. Plánovať, chystať, organizovať, premyslieť – to skrátka na Vianoce nefunguje. A pritom ich všetci chceme, tak veľmi, tak definitívne, neodvolateľne, navždy a večne.

Ach, ako je to teda s tými Vianocami – ako sa k nim dostať, ako cítiť ich dych prenikajúci hlboko pod kožu, možno až kamsi k srdcu?

O tom dnes pár slov.

Navždy a večne…

Nie, nie, kdeže. Večné Vianoce by neboli to pravé orechové. Sú krásne tým, že prichádzajú – a my sa tešíme na ten krehký čas, ktorý v nás rezonuje dávnymi tónmi detstva. Dýcha zázračnom, ktoré do nás v detstve vštepili svojou láskou naši blízki. Už tu nie sú, no ten odkaz zázračného času Vianoc nesieme v sebe spolu so spomienkami na nich.

Tie ozajstné, pravé Vianoce k nám neprichádzajú len tak. K Vianociam treba ľudsky dozrieť. Treba sa k nim doplaziť kolenačky, pokorne. Doliezť štvornožky, ako malé dieťa, dychtivo a s dôverou. Vypiť ich ako smädný človek pohár priezračnej ľadovo chladnej vody – do poslednej kvapky. S hlbokou vďakou.

A potom raz aj Vianoce odídu, no rezonujú v nás spomienkami, aj pocitmi „užzasavianočnenia“ – prinášajú radosť z predstavy, že sa opäť vrátia. Nádej do budúcnosti, zmysluplné zakotvenie nášho života v čase a vzťahoch – to sú Vianoce.

Vianočnenie…

Krásny čas vianočného čakania, odrátavania dní – čokoládiek v adventnom kalendári. Ten čas dych berúcej nedočkavosti, v ktorom sa na Vianoce tak veľmi tešíme, tak veľmi, tak veľmi, tak moc. Fúha, rada by som sa zasa tak bláznivo tešila na Vianoce ako kedysi, tak závratne, naplno ponorene, tak pochabo, s takou bezhraničnou, naivnou detskou dôverou. Čas vianočnenia by mal byť pokojný  a radostný, plný láskavosti. „Země Bezestrachu“, tým je povedané všetko…

Moje korene vianočnenia siahajú hlboko do mojej duše. Nikdy som nerozumela ľuďom, ktorí odchádzajú tráviť Vianoce niekam mimo domova, rekreovať sa. Ja som človek domova, človek rodiny, človek vianočných tradícií.  A vianočného stromčeka „rovno z lesa“, milujem také stromčeky, no kvôli pár dňom vziať stromu život pokladám za bezohľadné, takže to ani nepraktizujem už po dlhé roky, a máme „umeláka“.

Ale nikdy nezabudnem na rozprávkové chvíle, keď starý otec postavil v obývačke (a my sme mali hodne vysoké stropy) stromček po strop, založil naň svetlá, a ja som mu drobnými detskými rúčkami tichučko a opatrne podávala ozdoby naň. Vtáčiky, snehuliaky, Mikulášov, gule rôznych druhov a farieb, rokmi nazbieraných.  Náš stromček býval skrátka veľký.

A nikdy nezabudnem ani na ten rok po smrti starého otca, to som už bola na vysokej škole, kedy sme s mamou podvečer už v temnom šere s oblohou roztrblietanou hviezdami pred Vianocami vliekli z lesa moc veľký strom, aby sme neporušili vianočnú tradíciu starého otca. Náš strom bol ale taký obrovský, že sme tretinu z neho urezali ešte cestou, doma ďalšiu tretinu, a aj tak sme z neho upilovali v obývačke ešte meter a pol, aby sa tam vôbec zmestil.

Nuž, ja také bláznivé dobrodružstvá milujem. Dodnes nechápem, ako sme ten obrovský strom so sekerkou a malou pílkou dokázali vôbec v lese zložiť. A hej, bol príšerne ťažký…

Vianočné trblietanie…

Dávny Ježiško nášho detstva s láskavým úsmevom kladie pod stromček darčeky. Spomínate si na ten čas? Rozoznie sa zvonček, a my bežíme, bežíme nedočkavo, radostne… U nás v detstve Ježiško vždy zvonil kravským zvoncom – dodnes ho mám odložený doma, jasné, že ním zvonil i u nás doma, mojim deťom…

A v dospelosti získali pre mňa Vianoce zvláštne čaro – lebo je iné ich zažívať „z druhej strany“ – obdarovávať iných, chystať pre nich s láskou prekvapenia. Vianočné trblietanie u mňa začínalo obvykle už v marci (to som nedávno popísala – odvtedy vo vianočných škatuliach na skrini u nás sem – tam niečo krásne a osobné pribudlo, spalo to tichým spánkom a čakalo na svoju príležitosť, ticho vyliezť pod stromček k Vianociam).  Maroško mal rád zvukové hračky, aj keď bol už veľký, dostával stále klavíriky. Miloval Scoobyho, veľkého rozprávajúceho Scoobyho, dlho som s ním spávala aj po Marošiho smrti. Vrátila som mu ho pár mesiacov dozadu, keď som pálila klavíriky, vankúšiky, dala som mu aj Scoobyho.

Čo by sme mali ešte spraviť do Vianoc…

Vianočne sa vyladiť. Je úplne jedno, či stihnete umyť okná (teraz si poviete – machruje, keď okná už má poumývané – čo je síce fakt, umyla som ich, ale pokojne by som to bez ich umytia prežila) – dôležité podľa mňa je, aby naše srdce úprimne tancovalo v rytme Vianoc. Radostne, s očakávaním.

Dokonca ani hŕby koláčov nemusia byť napečené. U nás veľa napečeného dlhé roky nebolo, moje stredné dieťa sa vždy do koláčov pustilo tak nekonečne nedočkavo, že sme končili pravidelne vianočne aj veľkonočne na pohotovosti. Nepomohlo ich ani ukrývať. A spomínam si na jeden krásny rok, keď som napiekla v novembri všelijaké drobné pečivo, uložila ho v škatuliach na skriňu, a na Vianoce ráno som čelila poznaniu, že v nich nezostalo nič, vôbec nič.

Vianočné tajomstvá…

Každý z nás má obľúbené vianočné pečivá, vlastné osvedčené či tajné rodinné recepty. Vianoce sú časom ich vyťahovania, vymieňania s kolegyňami a tak podobne. Ja mám rada tradičné vianočné recepty – šuhajdy, ale plnené plnkou, a tiež plnené orechy, pečivo v tvare orechov, so sladkou krémovo maslovou plnkou. A medové rezy so sušeným ovocím, orechmi a slivkovým lekvárom.

Kapustnicu jem s klobásou a sušenými slivkami, takže bývala u nás dvojaká, mäsová pre manžela a strednú dcéru, a „len klobásková“ pre nás ostatné. I zemiakový šalát robievame tradičný, v detstve mama doň dávala i trochu strúhaných jabĺk, aby bol šalát svieži, či kvôli chuti trochu strúhaného zeleru, ale teraz ho robím klasický a dvojaký (bez vajíčok Kike, s vajíčkami ostatným). Niekoľko rokov som robila i domácu majonézu doň, ale to ma už prešlo – obvykle dám pol na pol majonézu a kyslú smotanu.

No čo, prezradíte vaše tajné domáce recepty, osvedčené pre tie pravé Vianoce? Zaspomínajte  si na ne v tejto chvíli. Cítite vôňu jedinečnej, tej vašej domácej kapustnice?… Ach, tie naše vianočné rodinné recepty, je to také tajné posolstvo predkov, ktoré si ako štafetu podávame z generácie na generáciu, veď to poznáte. Vždy ma to dojíma. A moc ma teší, keď vidím ako moje dievčatá preberajú štafetu, niektoré veci varia „po mne“…

No hej, teraz mi chýba domov…

Prekáža mi stále hluk z ulice, je mi ľúto, že v takom niečom žijete, Blaváci. Neviem si na to zvyknúť. Ale zasa niektorým ľuďom z mesta by určite prekážalo to úplné ticho u nás v horách, aj brodenie sa k busu ráno v úplnej tme snehom po kolená.

Môj výcvik zajtra končí, takže tu už nebudem každomesačne cestovať. A samozrejme ovplyvní to i iné veci v mojom živote, ja to už po dnešku jasne viem, nechávam konštelačne plynúť čas k naplneniu silného poslania.

V hotelovej izbe teraz pri písaní blogu počúvam hudbu – jasne, že nariekam za synom, každé stretnutie s ním mi rezonuje hlboko v srdci. Naša cesta je prepojená navždy, ako v piesni, ktorú v tejto chvíli počúvam. Môj synček, moja láska, moc mi chýbaš.

A no dobre, prezradím čo počúvam – Kristínu, pravdaže, Na bieleho koňa. Zvláštne, až v tejto chvíli mi došlo, ako za posledné dni zbieram na pintereste obrázky bielych koní. Hodí sa však táto pesnička i ku dnešnej blogovej téme Vianoc, pretože sa v nej spieva „…nájdeme si takú cestu, čo je blízko nás, ktorou chodí ľudské šťastie, ak ho v sebe máš…“

Áno, tak je, Vianoce sú časom, kedy sa snažíme ísť cestou obyčajného ľudského šťastia, radosti, lásky, zmysluplného každodenného života. Jednoduchou a čistou cestou srdca…

A hej, viete o čom práve uvažujem? Ach, to vám prezradím zajtra, možno – vlastne neviem, či áno.

Záverom…

Vianoce sú čas mnohých zázrakov. Niektoré z nich robíme sami.

Tak vám prajem krásne vianočnenie, aby vaše srdce zmäklo do Vianoc viac ako všetky tie možno už napečené perníčky a vanilkové rohlíčky…

Elena  Blava, 9.12.2017