otvorene

Čo myslíte, ako to je – v živote stále čosi hľadáme, alebo niekedy nastane situácia, že sme už našli všetko, nehľadáme nič?

Každý z nás hľadá zdanlivo niečo iné. Hľadáme šťastie, lásku, bohatstvo, luxusný život, úspech, obdiv davov, pokoj duše, zmysel života… Alebo hľadáme niekoho – nejakú spriaznenú dušu, pravú lásku, dokonalého partnera, pána úžasného, chlapa čo nás finančne zaistí, či niekoho, kto nás nepodrazí…

No hej, dnes o hľadaní.

Čo v tejto chvíli hľadám?

Sneh za oknom husto sype. A tak v ňom márne hľadám  moje minulopiatkové plány vyraziť do lesa. V Revúcej bolo popoludní v piatok teplo a úplne bezsnehovo, takže som nadšene uvažovala, že cez víkend zájdem na vyhliadku. Ach, kdeže sú tie plány. Stratili sa hneď po príchode popoludní na Prednú Horu. Vial ľadový vietor, bolo cítiť mrazivý dych zimy. Blížila sa zasa, i keď aj u nás sa už sneh v minulom týždni držal tiež len v malých fliačikoch. My v horách sme boli snehoví i predvianočne, kedy ostatní plakali za snehom (vyzerala som zrejme dosť šialene, keď som si vtedy v mojom blogu priala, aby sneh zmizol, no naša realita bola snehová). A cez víkend zima rázne zaviala mrazivým dychom, prisnežilo, štverať sa na vyhliadku by rozhodne nebol dobrý nápad. Vo svetle pouličnej lampy drobnučké iskrivé vločky poletujú v divokom tanci i dnes nadránom, kedy píšem tento blog.

A budem úprimná – hľadám aj kúsok úsmevu, možno povzbudivé slovo – snažím sa ho vydolovať zo seba. Včera zomrel jeden sused, mladý človek. Vlastne je to už druhá smrť za dva mesiace – navyše nie starých ľudí – v tejto malej prednohorskej komunite, kde žije len pár ľudí. Piekla som popoludní lekvárové srdiečka a tvarohovo-jablkovú štrúdlu Kike k dnešným meninám do práce, lebo dieťa ide do práce skoro ráno a prichádza z práce až večer, kvôli chýbajúcim spojom – a dumala som o živote. Dávala som si otázku, čo chcem hľadať.

Veľa o nás vypovedá to, čo hľadáme, však?

Nie je to jednoduchá cesta – pochopiť v živote, čo naozaj hľadáme. V skutočnosti to, čo hľadáme, je naše pravé životné poslanie, naše miesto. Kto sme a kde máme byť. Od toho sa odvinie všetko ostatné. Cestou k tomuto poznaniu kráčame životom rýchlo, alebo pomaly, rovnou cestou, alebo s okľukami spôsobenými našimi omylmi, kedy sme nepochopili „učivo“. Pri tom našom hľadaní existuje mnoho ilúzií a neprávd, omylov, potknutí. Zažívame ich všetci, nikto z nás nie je dokonalý, ani neomylný. A platí jedna vec, jediná naozaj platí. Poviem vám o nej niekedy, možno.

Na ceste sú dva míľniky. K prvému z nich, ktorým je hľadanie seba,  dorazíme vo chvíli, keď naozaj sami seba máme radi.

Nájsť seba nie je jednoduché…

Záruku úspechu nám nedajú múdre knihy, ani múdri učitelia, pretože sme to my sami, kto cestou poznania musí kráčať. Hľadáme sa cez kadečo, kadekoho, kadejako…

Rastieme, a postupne sa nám tým odkrýva zmysluplný obraz skladačky nášho života. Nemusíme práve ísť do Indie meditovať – životne rásť podľa mňa znamená stávať sa láskavejší, súcitnejší, chápavejší, úprimne milovať svet a život v každej chvíli. Oceniť okamihy. Životne múdrieť.

Predstava, že sme sami seba našli – a preto život takto plynie deň za dňom – je ale iluzívna. Nájsť seba znamená podľa mňa prijať potrebu stále rásť. Nie je jednoduché uvedomovať si, že sme OK takí, akí sme – a pritom stále rásť. Rast bolí. Niekedy v zhone žitia pozabudneme na ten správny smer, alebo zostaneme stáť na mieste – a život nás potom postrčí. Trochu, silnejšie, ešte silnejšie – no tak, no tak, pohni sa už konečne ďalej…

Je život neustálym hľadaním niečoho či niekoho?

Ani neviem, či neustále niekoho či niečo hľadáme, keď teraz nad tým uvažujem…

Myslím, že nie – aspoň ja som mala niekoľko rokov pred Maroškovou smrťou takých, že som nehľadala vôbec nič. Šla som deň za dňom, nerobila som si žiadne plány, čo bude o mesiac, alebo o rok. O ničom som nesnívala, a po ničom som netúžila – jednoducho život plynul, ako plynul. Mala som pocit, že toto všetko je navždy a prijala som to celé, ako bolo…

Nuž, ak nič nehľadáme, neznamená to, že sme všetko už našli. Možno sa len zasekneme – a potom nás Život so slovami „plávaj, plávaj, stále plávaj…“ postrčí, ako som to napísala predvčerom v blogu Keď zaveje vietor osudu. Mňa po synovej smrti Život hodne postrčil, aby som hľadala sama seba – takže zjavne tie roky nehľadania predtým neboli o tom, že som bola „sebanájdená“.

Často sa hľadáme cez iných…

Myslím, že až nájdenie seba nám umožní vykročiť k druhému míľniku našej cesty – začať naozaj hľadať všetko ostatné. Nie je ľahké posťahovať všetky masky sám sebe. Keď sami seba vidíme, lebo až potom môžeme nájsť tých, ktorí nás naozaj vidia. Až potom ich my sami môžeme naozaj vidieť. A až keď sami seba milujeme, môžeme naozaj milovať svet.

Ach, dnes som toho napísala práve dosť, aby som aj ranný autobus stihla – o tom druhom míľniku viac nabudúce…

Záverom…

Hm, je moc múdra otázka „čo v živote hľadáš“? Povie nám o človeku najviac…

No tak, čo v živote hľadáte?

Elena   Predná Hora, 16.1.2018