otvorene

Ako sa cíti rodič sedemročného dievčatka, ktoré ktosi brutálne znásilní a zabije? Dokážete sa vžiť do pocitov takého človeka?

Dnes budeme uvažovať o „boji proti zlu“, aj o Meganinom zákone vám niečo porozprávam. A budete môcť uvažovať, veľa uvažovať…

Vrahovia…

V súčasnosti rezonuje našou spoločnosťou smrť novinára Kuciaka a jeho priateľky. Jasné, otriasla ma obludnosť toho činu, málokoho nie. Hádam len mamku Troškovú nie – ako som zachytila jej komentár z facebooku, uverejnený na topkách.sk  http://www.topky.sk/cl/1002009/1693645/Mama-Troskovej–ktoru-spajaju-s-talianskou-mafiou–FOTO-Klamala-o-vztahu-s-Antoninom-Vadalom-

„akoby v Taliansku či nikde inde nezavraždili novinárov“  pokladám za amorálny                (budem k nej presne tak súcitná, ako ona k tým mŕtvym mladým ľuďom  – pozrela som si i článok Nového času, ako sa teraz bojí o svoju dcéru, nuž – až teraz??? Ja by som sa na jej mieste skutočne bála o dcéru už dávno, dávno predtým).

No a páčilo sa mi v ktoromsi blogu tento týždeň (politológ? neviem teraz) – zachytila som len názov, popri náročnom týždni v práci a k tomu mojom písanípísanípísaní som ich fakt nestíhala čítať – o tom, či smrť starenky je menej dôležitá ako smrť novinára a jeho priateľky. Každá smrť nevinného človeka je rovnako zlá. Každý páchateľ má byť spravodlivo potrestaný. Som za znovuzavedenie trestu smrti.

Jediná vec, ktorá zastaví zlého chlapíka s pištoľou v ruke – je dobrý chlapík s pištoľou v ruke…

Nie, rozhodne nejdem propagovať podporu Trumpovej filozofii ozbrojiť učiteľov, a propagovať vyzbrojovanie novinárov, či rovno aj bežných občanov  – v tomto sa prikláňam k názorom De Beckera, odborníka na ochranu pred násilím.

Jednak zbraň podľa mňa v rukách útokom vystresovaného laika v skutočnosti znamená väčšiu pravdepodobnosť, že zraní seba alebo niekoho nevinného, než samotného páchateľa.

A jednak aj samotná filozofia riešiť extrémne útoky vyzbrojovaním sa mi nepozdáva. Je to ako keď vám na chladničke svieti červená žiarovka, signalizuje poruchu. A vy namiesto opravy chladničky tú žiarovku vykrútite.

Pretože problém šialených strelcov (zostaňme pri tom termíne, lebo pojem odborne presnejší – extrémne násilie laikov mýli) nie je spôsobený nedostatkom zbraní v školách. Je spôsobený tým, že je skupina ľudí, ktorá sa cíti spoločnosťou „zradená“ – neprijatá, nepochopená, odmietnutá, opustená. A ak nebudú strieľať v školách, budú strieľať inde.

A tak spoločnosť bude stáť pred dilemou – je menej zlá streľba v obchode, na detskom ihrisku, v kine, alebo trebárs vo vlaku, či v reštaurácii, ako v škole?

Čo by bola prevencia v prípade šialených strelcov?

Eliminovať riziká by bolo náročné, no podľa mňa výrazne úspešné. Žiadna spoločnosť to ale nespraví, pretože by to znamenalo zmeniť hodnotovú orientáciu moderného sveta – vychovávať deti k úcte voči Životu, láskavosti a pokore.

Fenomén infekčnosti zla – prenos a napodoba…

Sme nejakí škuľaví v prístupe ku zlu. Aj „valentínsky strelec“ týral zvieratká, už vtedy ho mali zastaviť – nemuselo zomrieť 17 ľudí. A napriek tomu podaktorí utýranie zvieraťa pokladáme za niečo, nad čím sa nehodno pozastaviť. Ohromila ma otázka, že prečo by taký chlapec nemohol byť dobrým rodičom?

Nuž, na rovinu – podľa mňa chlapec, ktorý utýrava zvieratá, by bol dobrým rodičom tak akurát pre Herodesa.

A rovnako je to s vraždou novinára a jeho partnerky u nás. To je len červená žiarovka – pokazenú chladničku riešme. Aby ich smrť nebola zbytočná. Pretože našou pokazenou chladničkou je morálka spoločnosti. Skutočnosť, že na miesta, kde by mali byť ľudia s vysokým morálnym profilom, sa dostavajú slečny s pochybnou minulosťou. Že po prechmate darebáka len presunú na iné teplé miesto. Kedysi ľudí, ktorí prestupovali zákony, spoločnosť vylúčila. Dnes všetci mlčíme a dívame sa na to. A kvôli tomu táto spoločnosť morálne upadá.

Prestali sme pomenovávať veci pravými menami.

Vytratila sa tu úcta k tradičným hodnotám, rodine, vernosti, spoľahlivosti, čestnosti.

A hej, ešte niečo – medzi dobrom a zlom v tejto spoločnosti teraz nie je rovnováha…

Boj proti zlu…

Bojovať proti zlu nie je voľba, ale povinnosť – túto myšlienku napísal Drbohlav v knihe Psychologie masových vrahů. Moc múdra kniha o živote – a aj o smrti, pravdaže – poviem vám. Aj pravdivá.

Ibaže som vám už o sebe pred časom prezradila, že boj proti čomukoľvek pokladám za stratu času a energie. Z môjho pohľadu „bojovať proti zlu“ znamená robiť kroky v prospech dobra. Podporovať hodnoty, mať ozajstné vzory, viesť ľudí ku pravej dospelosti. A hej, pravdaže, spoločnosť by mala robiť realistické opatrenia na ochranu pred násilnými činmi…  Akékoľvek dostupné.  Aké napríklad?

Meganin zákon…

Píšem často o tom, ako choro sa posunula európska spoločnosť v ochrane ľudských práv páchateľov. Majú u nás viac práv ako obete, a to v poriadku rozhodne nie je. Ukážem vám teraz na konkrétnom príklad, ako pristupujú k rizikám USA aspoň v niečom lepšie ako my.

Meganin zákon – zaviedlo ho 50 amerických štátov.

Meganin zákon – pomenovaný na počesť dievčatka znásilneného a zabitého sexuálnym delikventom vniesol do americkej spoločnosti rozhodnutie pre ochranu obetí lokalizovať týchto delikventov – natvrdo uverejňujú ich osobné údaje, aj s adresou bydliska, aby verejnosť vedela, kto sa v ich okolí nachádza. Aby sa mohli ľudia v ich okolí chrániť. Práva obetí majú prednosť pred právami páchateľov. Majú na autách nálepku s označením, že ide o sexuálneho delikventa, pred ich domom je tabuľa s rovnakým označením.

Jasné, čítala som tie páchateľov obhajujúce štúdie, ako potom trpia depresiou a hanbou, boli prepustení z práce, prišli o vzťah, sú odmietaní v okolí. Ach, ach, ľutujete páchateľa? A jeho obete nie?

A hej, keby ste vedeli, že niekto je sexuálny pedofilný delikvent, pozývali ste ho na návštevu a pokladali svoje deti za bezpečné v jeho prítomnosti? Viete, človek má vždy možnosť voľby –a ak sa stane páchateľom, musí niesť následky. Pri niektorých voľbách sú jednoducho následky celoživotné – rozumieme to všetci, len to akosi odmietame prijať.

Možno vám napadne, že by takým postupom trpeli príbuzní páchateľa. Ale uvažujete niekedy nad tým, ako trpia už celoživotne príbuzní jeho obetí?

Áno, verím, že pre páchateľa to môže znamenať sociálnu smrť – ale zachránilo by to život jeho obetiam.

Z môjho pohľadu „bojovať proti zlu“ znamená robiť kroky v prospech dobra – napísala som vyššie. Robiť kroky v prospech dobra, znamená robiť kroky v neprospech zla, lebo sú to protipóly.

Plne sa stotožňujem s Drbohlavom, že vytvoriť databázy o potenciálne nebezpečných jednotlivcoch, vedené od ich útleho veku, s cielenou kontrolou, resocializáciou a terapiou, by boli múdre opatrenia.

Áno, skutočne už v útlom veku by sme mohli u mnohých páchateľov problém rozpoznať a účinne podnikať kroky – viete, psychopatom sa človek nestane v 50.-ke, obvykle už od mala reže dážďovky, ubíja mačičky, zanecháva skrátka svoju vlastnú stopu.

A my sa len prizeráme…

Nuž, toto som preto musela napísať dnes, potrebovala som niečo uzavrieť. Viem, že po tomto víkende by som to už napísať nemohla.

Záverom…

Tento svet je zvláštne krásne miesto…

Ránom sa šíril úsvit, a treskúce mrazy posledných dní povolili. Šedastá obloha tento raz zjavne napĺňala predpovede počasia, ktoré nám sľubovali zamračený deň, vietor rozvieval snehové vločky. Nuž ale aj vtedy tam kdesi za mrakmi je slnko, a my ho môžeme cítiť, ak sa správne dívame.

Ach, áno, dnešné ráno.

Pred mojou dnešnou nočnou cestou do Prahy. Pred mojim veľkým krokom…

Elena    2.3.2018