otvorene

Iskričky – tie malé žiarivé svetielka…

Zrkadlia sa v zlatistých zábleskoch na vodnej hladine. Trblietajú sa dúhovo v kvapkách rosy lúčmi vychádzajúceho slnka.

Poletujú tmou nad plápolajúcim ohňom.

Milujete iskričky, tak ako ja?

Nuž hej, dnes uvažujem o iskričkách…

O tom, čo v našom živote takto iskrí…

Láska – máj rozhodne iskrí touto témou – jej venujem samostatný blog, možno zajtra večer.

Humor – jeho láskavé iskričky zakaždým rozžiaria svet…

Životná múdrosť – ach, ako nám iskričky poznania rozžiaria cestu životom.

Humor…

Jeho iskričky nám korenia život.

Iskričky smiechu včera ku mne dobiehali už od prekročenia hraníc z Česka po polnoci. Cinkali mi správy.

(Pre pochopenie myšlienky vám musím prezradiť, že pri mojich každomesačných cestách na pražský výcvik som sa rozhodla – žiadny roaming, len wifi – čo nie je až taký problém, takmer každé ubytovanie wifi ponúka. A som celé dni „neinternetová“ – ale to mi neprekáža. Mám rada tie staré časy, keď ľudia žili viac srdcom a vzájomnou blízkosťou ako technikou – často nad nimi uvažujem. Toto rozhodnutie je súčasťou môjho vnútorného návratu k tým časom…)

Žiarivé iskierky humoru poletovali tmou cesty, ako malé svätojánske mušky. Občas mi pri nich viečka padli na chvíľu, a ja som sa unavene usmievala všetkej tej zmäti pocitov.

Jeden za všetky – moja právnička (nebojte sa, nenahnevá sa, že prezradím, má rada humor) mi tri minúty po polnoci napísala, ako bola so psom u veterinára – žiadne vystávanie už nadránom na časenky, žiadne poplatky za objednanie, lekár sa správal láskavo k nej aj ku psovi, zaujímal sa, vypytoval sa trpezlivo, dal mu lieky, po ktorých sa mu zlepšilo takmer hneď… „Ach, odteraz aj ja chodím už len k veterinárovi“ odpísala som jej.

A deti posielali správy – majú humor hlboko v krvi. Veľké mystifikátorky sú to, po mne. Vytiahli oca v nedeľu na túru na hrad. Bavia ich reakcie ľudí, ktorí posudzujú. A tak Svetlanka využila každú príležitosť na vyhliadkach, kde boli turisti a recesisticky pokrikovala – „ocko, ocko, prosím, dovolíš mi teraz už konečne napiť sa? Povedal si, že až úplne hore sa smiem napiť…“ „Ocko, ocko, som taká hladná – kedy budem môcť zjesť ten môj keksík? Naozaj až doma?“ Pohľady turistov v štýle „no, to je teda otec roka…“.  

Dôverne poznám tieto ich žarty. Keď som pred časom brala dievčatá na „deň spolu“, aby im zostali spomienky na časy „so mnou“ – šli sme zakaždým niekam na výlet, len ja a jedna z dcér – bol to pre mňa úžasný tréning. Už som aj v blogu spomenula niečo z toho – trebárs najstaršie dieťa, Kristína – a jej radostný výkrik v popradskom Kauflande. „Mami, aha, tie granule, čo nám minule tak chutili.“

A hej, mystifikujú kade-tade. Minulý pondelok sa dieťa bolo strihať. Na druhý deň ráno pri pochvale nového účesu kolegyňou akože prekvapene „to si mi predsa hovorila už včera…“ (Keď už sme pri vlasoch – moje vlasy boli naposledy takto dlhé po narodení syna, ale ešte chvíľu takéto zostanú…)

Jasné, dnes radostne iskrím.

Konečne som včera večer dokončila termínované práce v mojej nočnej práci, to je pre mňa časový stres a veľké odčerpanie energie. Zostala len jedna práca, dopisovanie na pár mesiacov – a večer začnem písať moju druhoatestačku (nie že by nebolo mojich nočnopracovných ponúk, ajajaj, vyše hlavy – ale teraz mám obdobie, keď si ujasňujem, čo v živote je pre mňa naozaj dôležité, čo v ňom chcem a čo nie).

Iskričky radosti sa sypú – vyrazila som konečne do lesa, dokonca na vyhliadku.

Príbeh dneška…

Za vyhliadkou je miesto, ešte vyššie na kopci, tam som nechodila – mám strach z výšok. Dnes som tam šla, moja intuícia, veď viete. Cítila som, že to mám spraviť. A keď som zastala na vrchu kopca, pozrela som pod nohy a našla som „posolstvo osudu“ – vedela som, že ten maličký biely kamienok patrí mne. Je naozaj drobný, zmestí sa mi na prst.

Zvláštne znamenie, práve teraz – už tri týždne mi beží konštelačne čas zmeny v niečom pre mňa hodne dôležitom, má nastať do troch mesiacov. A potom mi došlo jeho posolstvo.

Je to silný odkaz – ak prekonám strach a prijmem niečo, čo mi osud ponúkne, dostanem sa k tomu, v čom bude moje srdce.

Záverom…

Iskričky – tie malé žiarivé svetielka…

Iskrí voda, iskrí oheň, iskrí lúka…

Iskrí Život sám…

Elena  Predná Hora, 1.5.2018

P.S.: Je prekrásne to moje „posolstvo osudu“, však?

Ach, áno, keď to prepojím s víkendovým konštelačným odkazom, som skutočne neskutočne zvedavá –  čo sa na mňa díva „spoza rohu“ a blíži sa ku mne?