Kdeže sú tie časy, keď podvečer znelo dedinou cinkotanie zvoncov. Zvonivo spievali rôznosťou hlasov do diaľky.
To sa kravy vracali domov z paše. Kráčali cestou pokojne a rozvážne, oháňajúc sa chvostom proti dotieravým muchám. Hnedé i hnedobiele, tmavé i svetlobéžové, šli v zdanlivo nekonečnom zástupe. A v jednej chvíli odbočila tá – ktorá z kráv domov, do svojho dvora. Presne vedeli, kam ktorá patrí. Zašli do maštale a gazdiné rýchlo dobehli kravku podojiť.
Kravy sme my doma síce nechovali, no sledovala som ako dieťa často tie ich cesty dedinou z paše pred domom. Chodievali okolo pol šiestej, chvíľu predtým prešiel dedinou autobus. Nie, áut vtedy nebolo zďaleka toľko ako teraz – ulice dediny boli tiché a bezpečné. O koľko pokojnejší a pomalší život vtedy bol…
Ako šli roky, kraviek idúcich z paše dedinou ubúdalo – niektorým ľuďom sa odnechcelo gazdovať. Pribúdalo áut, svet sa menil. Nie, už nechodia dedinou.
Ani neviem, kedy sa vytratili úplne.
Vlastne tým chcem povedať, že zmeny sveta sa zrýchľujú…
Sú prirýchle pre mňa dnes.
Televízory, mobily, tablety, sociálne siete – veľkí žráči času. Neviem, či nie je čas spomaliť, možno sa vymaniť z mámivej náruče modernej techniky a žiť znovu trochu viac, tak naozaj žiť. Možno len tak sedieť pri sviečke raz za čas a potichu sa úprimne zhovárať…
Meníme niekedy kvantitu za kvalitu – veľa mať, veľa vidieť, poznať mnohých. Málokedy zreteľne vnímame, ako veľmi technický pokrok zasiahol naše životy, naše hodnoty. Na jednej strane ich strácame – manipulovaní prívalom falošných účelových správ ťažko nadobúdame k niečomu dôveru, záplava presexualizovaných obrázkov a filmov zastiera skutočnosť lásky. Na druhej strane nám to všetko, ak sa dívame jasne, umožňuje spevniť svoje vlastné hranice, odlíšiť tie naše pravé hodnoty. Vážiť si o to viac človeka, ktorému môžeme veriť a ktorý chápe cennosť ozajstnej lásky.
Dnešné deti nerozumejú, aké to bolo čakať na list. Aké to bolo ísť volať z telefónnej búdky. Aké to bolo predstavovať si svet vo svojich snoch – veď si pomaly každé miesto v ňom dnes môžu za chvíľku priamo vygoogliť.
Je to zvláštny pocit, uvedomovať si tú diametrálnu odlišnosť generačných spomienok.
Ach, hej, vyrastala som na dedine…
Sobotňajší podvečer u nás doma končieval zametaním na prievratí. Ja a stará mama, bol to taký náš malý rituál od jari do jesene. Potom sme sa vrátili domov, stará mama ešte načiernila pec, ja som na nej vyleštila kovové rámy. Celý dom bol uprataný, periny prezlečené. Dodnes periny prezliekam každú sobotu – aj keď starej mamy už dávno niet.
A život na dedine mám stále v krvi. Napriek všetkým zmenám, ktorými dedina prechádza, sa mi zdá život v nej lákavejší, zdravší a zmysluplnejší ako v meste. Som človek dediny…
Svet sa mení a my sa meníme tiež…
Dnešný svet nás tlačí, aby sme predali svoju dušu a výkonovo sa hnali. Občas tomu tlaku i ja podlieham – nie je jednoduché ufinancovať domácnosť a dve študujúce deti. No dnes som úplne spomalila, namiesto úporného písania čítam sladko romantickú knihu od Deverauxovej, mojej obľúbenej romantickej autorky.
Nezlenivela som, zbieram dnes energiu a budem úprimná – aj vynárajúce sa nápady k životnému poslaniu. Dávam mu voľnosť na rozbeh, v tom projekte je veľa línií, mnohé sú inšpiratívne a vidím ho oveľa širšie ako pred rokom. A čoraz viac chápem, že naše životné poslanie nie je bremeno, nepríjemná povinnosť, ale rozvoj potenciálu, hlboké využitie príležitostí v nás samých. Zámer sveta sa nás nesnaží doraziť, ale uzdraviť a podporiť, rozvinúť. Mne naozaj pomohlo „dať do toho dôveru“ – a otvoriť sa tej predstave, tak som jej porozumela. Vnímam už, ako sa vynárajú koincidencie, to sú tí naši „učitelia, keď je žiak pripravený“ i to, v čom všetkom som zmenila pohľad vďaka pochopeniu niektorých vecí. V tejto chvíli mi napadá, že stojím na nejakej ďalšej hranici – ach, tá moja intuícia. Nuž, uvidíme.
Jasné, zaberiem ešte od zajtra do utorka v písaní jednej práce, aj pracovne mám ešte kadečo stihnúť, v utorok popoludní ešte aj staviam konštelačky v mojej malej skupinke. A potom snáď konečne pôjdem do mojej rodnej dediny – a smer les…
Záverom…
Hm, prvou intuitívnou myšlienkou skončíme? Takže … „ak niečo hľadáme, hľadá aj ono nás – to je znak pravosti“.
Znak pravosti? No hej, môj problém komu a čomu veriť – to pravé pôjde s nami. Vždy znovu a znovu sa vráti. Áno, presne toto je pocit, ktorý ma hlboko spája s tou cestou lesom, ktorá ma opakovane láka – teraz mi to došlo. Cítim to jej volanie…
Elena 4.8.2018
Celá debata | RSS tejto debaty