Svetlo a tiene 5. – Trochu slnka v daždivý deň. ..

 

V dňoch plných dažďa, ako bol u nás dnešok, podľa vedcov väčšina ľudí vraj uvažuje depresívnejšie ako v slnečných dňoch. Slnko podľa ich výskumov vraj ľahšie vytiahne človeku na tvár úsmev a vyvoláva u neho radostné myšlienky. Zrejme práve pre tých z väčšinovej skupiny, ktorí dážď pokladajú za nepríjemnosť, pred chvíľou konečne v upršanom dnešku slnko hodilo pár trblietavých lúčov a obloha zbelasela…

A tak dnes pár slov o slnku a daždi…

 

Slnko a dážď…

To určite pre tých dážď za katastrofu pokladajúcich v predpovedi počasia vykladajú, že majú zlé správy, keď hovoria o daždi.  Rozhodne k nim nepatrím – dážď pokladám nie za zlú správu, ale za vítanú vlahu a prirodzenú súčasť života. Mám rada pohľad z balkóna na hory, pariace po daždi – biele oblaky sa ťahajú z úbočí k nebu. A voňavý horský vzduch, keď je príroda po daždi osviežená. Ale zas, tu v kopcoch nie sú záplavy, takže nenadšeniu ľudí v nížinách z ohrozujúceho dažďa rozumiem.

 

Dnešok plný dažďa…

V diaľke tiahlo hrmelo, znovu a znovu v priebehu dňa. Búrka sa zakaždým výhražne ozývala, keď sa hnala kopcami. U nás len ticho popŕchalo.

Mám síce rada dážď, ale nie som obdivovateľ búrky. Mám strach z bleskov – úprimne priznávam, že pri mojom plánovanom putovaní lesom práve predstava ako budem v lese sama v tme a začne sa blýskať ma naozaj desí.

 

Ráno plné slnka…

Pred týždňom svitalo, keď som kráčala na vyhliadku.

Vtáci v korunách stromov len občas ticho zapípali, preberali sa z nočného spánku. Vietor tichučko ševelil lístím a les ním celý šumel, kde tu zapraskal konárik, zavŕzgal kvílivo niektorý vetrom rozhojdaný strom. Na temnom nebi sa objavili prvé obrysy oblakov v ich premenlivej kráse. Príroda vítala nový deň v súzvuku života. A hej, bolo v tom všetko – modlitba i pieseň, radostný smiech a očakávanie, nádej a sny…

Možno by sme mali vnímať svet ako vtáci – uvažovala som – dôverčivo sa dívajú v ústrety ďalšiemu dňu, prijímajú ho celým svojim srdcom. Niekedy si i my prajeme vzlietnuť slobodne tak ako vtáci – a možno práve ten ich pohľad na nový deň, s hlbokou dôverou ho prijímajúc tak ako prichádza, im umožňuje vzlietať slobodne. Veria, že im život v každej chvíli dáva to pre nich najlepšie, nemusia nad tým filozofovať. My hľadáme logické argumenty, analyzujeme, snažíme sa posudzovať, narábame so svojimi obavami.

Snažím sa úprimne ďakovať životu za všetko, čo mám – i keď dôvodov na plač by bolo nemálo. Náhle som v to ráno pochopila, že naša vďačnosť životu nie je úplná, ak neprijímame bezvýhradne. Že vlastne úplne všetko – vďačnosť životu i jeho zmysluplnosť, bezpodmienečná láska i pocit šťastia – pramenia v tom, že sa úplne vložíme do rúk Zámeru sveta. Niet na svete múdrej knihy ani učiteľa, čo by nám to dokázali zariadiť či naučiť nás to, jedinou možnou cestou je pochopiť správnosť toho kroku nie rozumovo, ale naozaj Zámeru sveta uveriť.

Deň plynul k ránu drobnými krôčikmi, slnečné lúče rozžiarili obzor mäkkým svetlom, postupne sa meniacim na jemnú zlatistú žiaru, ktorá narastala v dúhových zábleskoch, až v jednej chvíli vyhupnutím slnka nad obzor sa zmenila v oslepujúci vodopád svetla. Prechádzala som chvíľu predtým popri rekreačnom komplexe, kde stálo mnoho áut a v chatách spali ľudia – aká škoda, že nevidia tento okamih, hovorila som si v duchu. Trblietajúci sa svet bol rozprávkovo krásny…

Chvíľu nato som už vkročila do hĺbky lesa, na cestu k vyhliadke. Slnečné lúče cestou na kopec ešte dopadali pomedzi stromy, vytvárali zlatisté pásy, postupne len malé bodky, nakoniec les stemnel. Aj keď vzduch oteplieval v slnečných lúčoch, les mi poskytoval chladivé objatie.

Myšlienky mi lietali okolo toho pocitu hlbokého prijatia osudu – nie je jednoduché k takej dôvere dôjsť. Lebo až s odstupom času pochopíme, ako pre nás práve to ťažké, čím sme prešli, bolo osožné a dôležité. Podľa mňa je to ako keď sadíme semienka do zeme, musíme čakať, kým z nich vyrastú plody – ale ak by sme s dôverou nesadili, nikdy by sme nič nevypestovali. A tak jediné, čo nás vedie naozaj dopredu a nie do odbočiek našej cesty, je úprimné „Áno“ Zámeru sveta. Je to silná konštelačná veta. Nie je jednoduché namiesto bežných táraní v štýle, že niečo chceme skúsiť, že sa pokúsime a tak podobne, povedať Zámeru sveta jasné a jednoznačné „Áno“. Ale ak zaznie, robí s našim životom zázraky.

Keď som vyšla z lesa na vyhliadke, vzduch sladko voňal. Vial silný vietor, to je tam v kopcoch časté – no slnko medzičasom preteplilo vzduch natoľko, že i hore bolo teplo. Ruky mi skrvavili černicové kríky – lebo som sa nemúdro najskôr vybrala nazbierať černíc do desiatovej krabičky, že čítať budem potom. Áno, niesla som so sebou knihu – spomínam to, lebo je to i pre mňa hodne zvláštny príbeh a snažím sa ho sama pochopiť. Tá kniha sa ku mne dostala náhodne, keď stredné dieťa objednávalo učebnicu z bazáru kníh – volá sa Byl jednou jeden hrad – čítala som ju na veľkonočný pondelok tu na vyhliadke. Nečítam bežne v lese, vtedy som šla z domu na celý deň – a v myšlienkach mi tá kniha po prečítaní lietala ešte nejaký čas. Teraz sa opäť pripomína, tak som ju vzala. Lenže pri zbieraní černíc som objavila veľké ležovisko a podľa hlasných zvukov úbočím sa blížilo akési mláďa, zrejme nie samé. Tak som odišla.

 

Záverom…      

Vráťme sa k slnečnému ránu.

Dokážete si predstaviť to trblietavé zlatisté svetlo vychádzajúceho slnka, ktoré presvetľuje všetko naokolo?  Rozžiari celý svet i nás samých, naplní naše srdce, je v ňom hrejivé teplo a radostnosť a nádej.

Áno, tak si to nádherné hrejivé svetlo uchovajte, nech vás rozžiari vnútorným úsmevom.

Pohodový a pokojný večer vám všetkým prajem…

 

 

 

Elena  5.8.2018

 

 

 

 

Vo vánku 11. – Kto bude plakať po krádeži ruských aktív?

16.12.2025

Podporovatelia progresívneho prístupu ku Ukrajine a všemožnej vojenskej pomoci sa môžu potešiť – v Európe sa schyľuje ku zatiahnutiu nás všetkých do vojny. V článku v linku vyhlasuje prvý krok k tomu český cirkusák [...]

Vianočne 1. – Prekvapenia života. . .

15.12.2025

Život je plný prekvapení. Zaskočil ma v piatok večer náhlym odchodom môjho už dlho doslúžievajúceho notebooku. Bez sĺz i hnevu, s dôverou v zámer Zámeru sveta som prečkala víkend, napriek časovému tlaku terminovanej práce. Neopraviteľný, znel verdikt. Ten notebook mám rada, je to môj priateľ, skúsim preň ešte pohľadať pomoc – vyhlásila som – a [...]

Vo vánku 10. – Medailu by mu zrejme mali dať, že sa ubránil. . .

11.12.2025

Márnosť, to je šok. Prezradím vám o chvíľu otvorene a verejne čo ma tak šokovalo. Skutočne s údivom sledujem ako sa vyvíja prípad „od mohyly“, kde došlo ku vražde. Vraj „šokujúca výpoveď manželky strelca“ sa objavila https://www.cas.sk/spravy/manzelka-frantiska-ktory-pri-mohyle-zastrelil-mareka-sokujuce-slova-a-doteraz-nevidene-foto podľa nej [...]

USA Argentína Milei Trump stretnutie diplomacia návštevy

Trump chce mať astronautov na Mesiaci do roku 2028, podpísal exekutívny príkaz

18.12.2025 23:49

Prezident Donald Trump vo štvrtok podpísal exekutívny príkaz o americkej dominancii vo vesmíre.

Miroslav Lajčák a Jeffrey Epstein

Americkí demokrati zverejňujú ďalšie fotky s Epsteinom, jedna je aj s Lajčákom

18.12.2025 22:50

Demokrati zo Snemovne reprezentantov USA vo štvrtok zverejnili ďalšie fotografie ku kauze odsúdeného sexuálneho delikventa Jeffreyho Epsteina.

Donald Trump

Trump odporúča Ukrajine, aby rýchlo prijala mierovú dohodu: Keď im to trvá dlho, Rusko zmení názor

18.12.2025 21:38

Americký prezident Donald Trump vo štvrtok vyzval Ukrajinu, aby „rýchlo“ dosiahla dohodu o ukončení ruskej invázie.

Andrej Babiš, Viktor Orbán, Robert Fico

Fico z Bruselu: Keď máte rozbité lietadlo, je čas vyjednávať. Držte mi palce, nech ma nedefenestrujú

18.12.2025 20:17, aktualizované: 23:41

Ideme do finále - rozhodnúť o peniazoch pre Ukrajinu, ozval sa premiér Robert Fico z Bruselu. Držte mi palce, odkázal.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 3,291
Celková čítanosť: 11320396x
Priemerná čítanosť článkov: 3440x

Kategórie

Archív