50 rokov tento mesiac plynie od udalostí roku 1968. Výročie vzbudilo naozaj mnoho ohlasov už v predstihu. Zaujalo ma v tejto súvislosti dnes vyjadrenie poslanca Blahu. Položil otázku – Čo naozaj chceli ľudia v roku 1968 a 1989? Tak si skúsime odpovedať na ňu.
Rok 1968…
Kadekto k tomu výročiu dnes reční, kadekto sa rečniť ešte len chystá. Ja osobne mám jasno čo a koho nebudem počúvať, lebo presne viem, už čo vo svojom živote naozaj nechcem – strácať čas akýmikoľvek prázdnymi a falošnými rečami a sľubmi.
Morálnosť a nemorálnosť krokov tej doby pre mňa rozhodne nemusí verejne hodnotiť človek, ktorý vo svojom vlastnom živote s ňou má zjavné problémy.
1968 – 1989 – a…
Ľudia chceli v roku 1968 socializmus s ľudskou tvárou – pripomenul poslanec Blaha – a že to isté chceli ľudia aj v roku 1989 – žiadny kapitalizmus, ale socializmus s ľudskou tvárou. Azda to vyjde do tretice, dodal,
To je fakt, spomínate si? To predsa skutočne občania vtedy chceli – socializmus, v ktorom by sa obyčajní ľudia mali lepšie a mohli dôstojnejšie, slobodnejšie žiť svoj obyčajný každodenný život.
Prečo sme volali po zmenách? Čo sme chceli?
Pravdu, lásku a spravodlivosť. Dôstojné bývanie, dôstojné cestovanie, dôstojnú mzdu a dôstojný dôchodok. Slobodu názorov a spravodlivosť. Namiesto toho nás zahrnuli klamstvá človeka, ktorý mal zjavne problematicky vzťah k alkoholu aj ku partnerskej vernosti, t. j. k morálnym hodnotám – a teraz už môžeme vidieť, že rovnako zjavne aj ku pravde pre občanov. Nie je problém vytiahnuť z archívov prejavy, popierajúce verejne možnosť objavenia sa nezamestnanosti a biedy pri zmene zriadenia, t. j. verejné klamanie občanov.
Táto doba už medzičasom zahrnula presný opak toho, za čím sme šli. Namiesto pravdy klamstvá, namiesto mieru zbrojenie, namiesto slobody názorov zasa raz členstvo v tej správnej strane.
Nie, toto nie je o dobe, je to o nás – to my dobou kráčame a vpečaťujeme jej tvár. A tak sa pýtajme sami seba, čo naozaj chceme…
Čo naozaj chceme?
Tú zásadnú životnú otázku, čo naozaj chcem, si i ja sama sebe kladiem.
Jasné, že mám aj väčšie veci, ktoré pre mňa naozaj majú zmysel – konštelácie. Som konštelatér, staviam rada, má to pre mňa hlboký zmysel. Ale zrejme by som vám povedala teraz, že chcem úplne malú vec – zdravý prst, lebo čokoľvek robiť s tak porezaným prstom – hlavne písať časovo termínovanú prácu – je uff. Je to moja lekcia o trpezlivosti, aj o bolesti – treba sa vzdať v živote veci, ktoré nám spôsobujú bolesť. Koincidencia mi podvečer priniesla cenné myšlienky. Konečne som pochopila prečo veci nechať ísť – vtedy sme v súlade, ponechávame veci silám, ktoré dokážu oveľa viac ako my. A pochopila som i slovo „dotyk osudu“. Naozaj úprimne ďakujem za tie zlomky poznania.
Zámer sveta ma do toho lesa ešte nechce pustiť. Trpezlivenie prijímam, dôverujem procesu – viem, že je to pre moje dobro. Ak som nedávno písala blog o jemne vyladenom vesmíre, tak teraz mi napadajú slová „jemné vyladenie osudu“ – presne tá pravá chvíľa musí prísť, aby sa veci udiali. Nesmieme ju unáhliť, ale keď príde správny čas, tak ani prepásť šancu. Trvá dlho, kým pochopíme, čo je v živote naozaj dôležité, kým sa jemne vyladíme s osudom a kým dokážeme rozpoznať ten správny čas zmeny…
Záverom…
Čo záverom? Jasné, náhodne nenáhodná voľba strany v knihe.
„Konečne“ – slovo vystihuje koniec aj začiatok – ak sa dokážeme pustiť niečoho, čo má odísť – vnútorné oslobodenie prináša pocit, že je to „konečne za nami“. A potom prichádza pocit, že sa môžeme chytiť niečoho nového – zmysluplnosť prináša pocit, že je to „konečne pred nami“.
Je to tak v našom živote, aj v spoločnosti…
Elena 21.8.2018
Možno i s dobou je to ako s našim životom – že niektoré tie zmeny prebiehajú, a my ich náznaky môžeme zachytiť, múdrieť, ísť cestou zmeny.
Celá debata | RSS tejto debaty