otvorene

Skorým ránom sa i dnes niesol rev jeleňa. Rozliehal sa horou jeho hlboký hlas, znel doďaleka. Sprevádzal ma z úbočí, ktorými putoval, raz tichšie, vzdialene, potom zasa hlasno, tak blízko. Šla som lesom, v ktorom som už dávno nebola. Chodievala som tam kedysi s deťmi, kým boli malé – cupkali v dlhých pestrofarebných pletených svetroch ako trpaslíci pomedzi stromy,  kde svietili červené hlávky kremenáčov, rástli vždy až do prvých mrazov. No dnes som cítila, že mám ísť práve tam. Zmenilo sa to za tých pár rokov, hodne. Les voňal, vzduch bol po včerajšom veterne napodiv teplý. Pred orkánom život v ňom plynul ešte stále zdanlivo pokojne – práve nepokoj z blížiaceho sa orkánu ma dohnal k tomuto kroku. Našla som strom – pomocníka a spravila som ochrannú konštelačku s prosbou o zmiernenie jeho sily a ochranu života všetkých živých bytostí. Uvidíme zajtra, ako to dopadlo, nie ja to tu riadim.

U nás od popoludnia prší, ale bez vetra. Najviac postihnúť by mal orkán podľa meteorologických výstrah môj rodný kraj, Tatry. Je to zvláštne, chcela som sa vybrať do lesa na pár dní na Andrejcovú, začalo horieť nad Polomkou. naplánovala som vyraziť do Tatier, a prišiel orkán. Moc si prajem ešte teplú jeseň, chcem ísť do lesa, naozaj chcem.

Kráčala som domov s úplne odčerpanou energiou, les mi na cestu prihodil rodinku 15 nádherných kremenáčov, ich červené hlávky sa kopili jedna vedľa druhej. Vnímala som to prúdenie života všetkým a len pár myšlienok rozlietaných ma sprevádzalo. K čomu ma Zámer sveta smeruje viem, ale dumala som ako sa to všetko poskladá. Poskladá sa to samo, mám len čakať na správny čas – to je konštelačný odkaz, na ktorý opakovane narážam. To nastavuje zrkadlo mojej trpezlivosti.  Najťažšie je nerobiť nič – poviem vám, najťažšie je nerobiť nič, len čakať a s dôverou prijímať prichádzajúce.

Ustavične sa snažíme organizovať svoj život, plánovať a riadiť – a pritom celé je to o tom, ako pozorne Zámeru sveta načúvame a prijímame zmenu. Krásnu myšlienku som k tomu čítala v Rohrovi (už dávno som nečítala takú múdru knihu, nejako mi vo mne pomohla poskladať čítané s tým mojim doterajším poznaním, pomenovať si jasne veci, ku ktorým som postupne intuitívne sama došla). Vlastne ani neviem, či to presne zreprodukujem – že všetko, čo po nás Boh chce, je aby sme mu s pokorou a úctou dali to, čo sme dostali – seba samých. Najvyššie realizovanie možností nášho života je životné poslanie, ktoré je naplnením vnútorného plánu, pravého zmyslu nášho života, aj najplnším využitím nášho potenciálu. Tým vraciame pomocou lásky a služby Bohu a svetu dané. A to robíme len vtedy, keď bezhlavo neriadime a nebojujeme proti Osudu, ale pokorne prijímame vedenie. Jediné, na čom potrebujeme pracovať, sme my sami, lebo až keď nadobudneme istú úroveň zrelosti, Rohr tomu hovorí celistvenie – ja som to nazvala „zbelenie“ – sme pripravení pochopiť veľké otázky života, ktorými sú smrť, utrpenie, Boh a láska. Trvá dlho, kým nadobudneme dostatok pokory a úcty k prichádzajúcemu a – ako hovorí Rohr – kým dovolíme, aby nás pravda života učila za svojich vlastných podmienok. Aj dostatok dôvery potrebujeme, pravdaže, lebo nič nové neprichádza, kým sa naozaj vnútorne nepustíme starého. Presne nad tým som cestou lesom dumala.

To, čo nás vedie ku „zbeleniu“, sú hraničné situácie. Sú ťažké a bolestné, zasahujú hlboko do našej podstaty, transformujú nás – „už nie sme takí, akí sme boli“. Bez toho, aby sme v živote zažili takéto situácie, nedospejeme úplne. Rohr písal aj o tom, že ak niečo chceme mať naozaj zodpovedne spravené, mali by sme vyberať práve ľudí s prežitými hraničnými situáciami. Je to podľa mňa pravdivé a múdre poznanie – lebo človek, ktorý zažil niečo hlboko bolestné a prežil, je pravdivý sám voči sebe, aj voči iným. Neubližuje, pretože pozná bolestnosť zranenia. Verí si, pretože pozná svoje hranice a chápe, že ísť s kýmkoľvek môže len s dôverou, preto dôveryhodnosť je podľa neho nad zlato. Správa sa preto maximálne zodpovedne, neklame, nepodrazí. Myslím, že práve preto, že hraničné situácie dodávajú človeku silu, boli aj pre šamanov dôležitou súčasťou iniciácie. Dostať sa na hranicu svojich síl a skúsiť ju prekročiť. Taká malá smrť.

Iste, hraničnou situáciou je i smrť blízkeho – jednak, že nám ten človek  chýba, jednak to aktivuje strach zo smrti u mnohých. Smrť je tabuizovaná téma. My o týždeň na záverečných pražských konšteláciách máme práve tému smrti – a ja sa na ňu teším. Je to také budhistické – v jednej chvíli tu sme, a v druhej nie. Kde potom sme? Smrť je podľa mňa prechodová sila. Ale hraničnou situáciou sú i iné straty, či ťažké životné udalosti. Ukazujú nám nielen to, čo je v nás, ale i to, kto je okolo nás. Dávajú nám i odpoveď na otázku, či tí ľudia okolo nás sú tí praví.

Pravosť človeka preverí to, ako pevne pri nás stojí v zlých časoch. Ak niekto vykladá, že sa máme spoliehať len na seba, je to výlučne o tom, že to on nedokáže byť skutočnou oporou. Ja oporou dokážem byť – a naozaj si myslím, že základom stabilného vzťahu je zdieľanie, vzájomnosť opory a podpory. K ďalším pilierom patrí spoľahlivosť a intimita, blízkosť. Spoľahlivosť je základom dôvery. Tú možno narušiť len raz – a žiť s narušenou dôverou je ako tancovať na žiletke. Akákoľvek iluzívnosť v tomto smere ubližuje len nám samým – lebo ten, kto nás sklamal raz, nie je spoľahlivý. Ak nadobudneme dostatočnú zrelosť, rozumieme tomu, že čokoľvek veľké a hodnotné môžeme budovať len s dôveryhodnými ľuďmi – preto si naozaj rozvážne musíme vyberať, komu dovolíme stáť pri sebe. Intimita je hlbokou blízkosťou a podľa mňa je to pocit rovnocennosti a dôstojnosti, ktorý máme s partnerom. Celiství ľudia nevytvárajú rozpory – píše Rohr, a tomu celkom rozumiem, pretože namiesto do konfliktov všetku energiu dávajú do spoločného budovania niečoho zmysluplného. Niet tam preto miesta pre ponížovanie, podceňovanie, predsudky ani nadradenosť, ste pre neho dôležití presne takí, akí ste. Cítite sa plne prijatí, a viete, že môžete plne dôverovať, pretože vás ten druhý nikdy vedome nezraní, je vašim najhlbším spojencom. A je zvláštne, že takú hlbokú spriaznenosť môžete pochopiť niekedy už po jedinej vete a uvedomíte si, ako slobodne dýchate. Na takých ľudí sa v živote oplatí čakať. Len takých ľudí má cenu nechať stáť pri sebe…

Čas preverí vždy pravdivosť nás samých lepšie ako čokoľvek iné. Nič o nás neodhalí toľko ako čas, ktorý zachytáva naše skutky, stopy v čase. Ukáže našu ľudskú veľkosť či malosť lepšie než akékoľvek psychologické testy – našu schopnosť s dôverou padať nahor…

Elena     23.9.2018

P.S.: K diskusii – ďakujem. Názov blogu je inšpirovaný názvom tej Rohrovej knihy – volá sa Pád vzhůru.