otvorene

Čítate radi? Pokladáte aj v dnešnej dobe knihy za niečo, čo nie je len tak ľahko zameniteľné pdf súborom v čítačke, pretože keď knihu držíte v rukách a listujete stránku za stránkou, tak je to pocit nenahraditeľný?

Tak ako, ste kniháči? To si dnes večer budeme dobre rozumieť.

Čas kníh…

Ťažko povedať, kedy vzniká magický vzťah my a kniha. Pamätáte si na tú chvíľu, kedy vás čítanie kníh chytilo za srdce?

Ja to viem úplne presne – už som kedysi i v blogu prezradila, že v prvý deň základnej školy. To som konečne mohla ísť do knižnice. A hrdo som si odtiaľ odniesla Tajomstvo dračej steny od Žarnaya, prečítala som ho za dva dni, dodnes nechápem ako som sa sama pomocou tej knihy naučila plynule čítať. Ale tichý hlások, ktorý ma volal stať sa kniháčom, znel zrejme oveľa skôr – pretože na to, aby som mohla ísť do knižnice, som nejaký čas dychtivo čakala. Zvláštne, doma sme mali veľa kníh, aj rozprávkových, no tie som čítala až počas prvej triedy.

Obľúbená kniha…

Vekom sa menia „najsamobľúbené“ – presnejšie, nemenia sa v dospelosti, len ich pribúda. Mala som i ja chvíle, keď som plakala s Muntheho Knihou o živote a smrti, alebo s Dostojevského Zápiskami z mŕtveho domu, aj okamihy, kedy som sa smiala so Šmídovými Čistými radosťami, alebo s Frýbovou s jej Robinom druhým i s Malinkatým kreténom. Tiež chvíle, kedy som so zatajeným dychom putovala cez Světy bez hranic, či životom Betty Mc Donnaldovej v knihe Čo život dal a vzal. Mohla by som dlho menovať. Z tých  najnovších pre mňa úžasná je kniha Strážca majáku, priputovala so mnou z jedného konštelačného víkendu z Prahy, už som ju v blogu vtedy spomenula.

A držia ma za srdce vždy znovu a znovu – naozaj mi neprekáža čítať knihy opätovne.

Knihy majú zvláštnu čarovnú moc

– dokážu nás úplne pohltiť, vtiahnuť do neznámeho sveta. Prihovárajú sa čarovným hlasom. Čas plynie a my kráčame stránkami knihy. Nežne sa usmievajúc, veselo sa smejúc, alebo utierajúc si slzy z líc – dýchame s knihou, žijeme s príbehom, srdce nám tichučko bije jeho rytmom.

Je zvláštne, ako hlboko naše srdce niektorá kniha zasiahne, ako v nás zakaždým čosi premieňa. Nie je to len o „voľnočasovaní“, relaxe a pohode, ale o vnútornom dialógu „ja – kniha“, z ktorého vychádzame vždy trochu múdrejší. Nejde o všetky tie prečítané informácie, ak sme kniháči, tak máme knihu, ktorá nás osloví, prežutú, prežitú a precítenú. Akoby jej prečítaním nejaký kúsok skladačky dosadol na to správne miesto v nás.

Dokážete sa tak naplno pohrúžiť do čítania? 

Fúha, ja hej. Neprečítala som ale teraz už nejaký čas takmer nič, pár kníh mám nakopených. Víkendový mrazivý vietor u nás v horách pretkával slnečné lúče, ktoré presvetľovali posledné záblesky jesene pred avízovaným snežením. Odradil ma od cesty do kopcov. Prečítala som dve knihy o konšteláciách, tretiu prečítam zajtra cestou v buse, konečne ich dcéra vráti do knižnice (konštelácie mám hlboko v srdci, staviam ich rada, dávajú mi hlboký zmysel, hodne ma učia).

Vytiahla som aj Šmída s jeho Čistými radosťami, nakoniec som ho neprečítaného dnes odložila, lebo v tomto cestovateľskom týždni mu bude lepšie v poličke (plánovaný Poprad i Bratislava, no aj neplánovaná zajtrajšia pracovná Banská Bystrica). Nuž Šmíd počká do piatku, kým docestujem.

Záverom…

V mojom srdci má stále miesto svet kníh a čas kníh…

Moc by som si priala, aby sme si udržali vzácnosť kníh pre tento svet. Silu  a čaro vzťahu s nimi, úctu k nim.

Som skrátka človek dávnych čias…

Elena   19.11.2018

P.S.: Nemám na Bystricu ťažké srdce za zajtrajšiu cestu, v piatok mi zázračne splnila prianie – po dlhej dobe som si kúpila darček, za tú zvládnutú obhajobu. Môj splnený sen je na fotke. Labradorit. A larimar – koincidencia ma minulý týždeň k nemu doviedla na pintereste, a ja som počula jeho tiché volanie, je to neskutočne pochabé, akú obrovskú radosť z neho mám.