Som 10. – Cesta. . . - otvorene - Blog

Som 10. – Cesta. . .

24. novembra 2018 11:43, Prečítané 2 828x, elenaistvanova, SOM

Poznáte pieseň Waldemara Matušku Cesty? Moc rada som ju počúvala.

Ach, hej, takže dnes o cestách poviem niečo – o rozličných cestách v našom živote, o rôznosti ciest a o ceste, ktorá je zo všetkých našich ciest pre nás tou najdôležitejšou…

Aká je to podľa vás cesta?

Možno v tejto chvíli viete, ktorú cestu mám na mysli ja. A možno nie, uvidíme…

„Do všech stran cesty pádí, ta tam, ta tam, ta tam,

lidé říkají rádi tu znám, tu znám, tu znám…“

Cesty…

Ach, áno, je veľa ciest – môžeme ísť kadejako a kade-tade.

Cesta sa prepletá ruchom mesta, hlukom ženúcich sa áut, dláždená betónom a navoňaná výfukovými plynmi. Alebo vedie ruchom lesa, ozvenou padajúceho listu či praskajúceho konárika, poskakovaním veveričky v korune stromu a prevoňaná vôňou machu a ihličia.

Cesta vedie neznámymi krajinami, prinášajúcimi poznanie iných kultúr, alebo rodnou krajinou, dôverne známymi miestami nášho detstva. Je luxusnou exotickou dovolenkou, či pokorným kráčaním v opare letného svitania.

Je na nás, akú cestu volíme. A o nás, pravdaže.

„…lidé dálkami měŕí svou touhu, lásku, svět,

člověk na cestě věří, že dojde tam i zpět…“

Cestou – necestou…

Každá cesta nás niekam zavedie.

Je to tak, ak ideme na prechádzku, jednodňový výlet, rovnako však tiež pri ceste životom. Hovorí sa, že všetky cesty vedú do Ríma, no nie je to tak – každá nás zavedie niekam inam. Voľba je na nás samých – je preto múdre zvažovať, kadiaľ vykročíme.

Nie všetky cesty sú pre nás tie pravé, taká je v skutočnosti len jedna, niekedy ju však nenachádzame a putujeme cestami – necestami.

„…Cesty vedou tě stepí, i výškou hor a skal,

lidé nejdou jak slepí a tím jdou dál a dál…“

Reč cesty…

Cesta hovorí o sebe, o smere a cieli, ale aj o nás, o spôsobe, akým ňou kráčame, aj kam smerujeme.

Nie je vždy jednoduché nájsť ten správny smer. Niekedy je každý krok bolestný, zanechávame sa sebou stopy s kvapkami krvi z nôh i srdca, akoby sme boli malou morskou pannou. Občas sa potkýname, alebo aj padáme, no vstávame znovu a znovu, zakaždým vykračujúc s nádejou, že ak nezastaneme na mieste a nepodľahneme bolesti, niekde tam v diaľke sa na našej ceste životom všetko v dobré obráti…

„…Do všech stran cesty vedou, je žár, je mráz, je sníh,

kousek za tebou jedou tvůj sen, tvůj pláč, tvůj smích…“

Cesta životom…

Na ceste životom nás sprevádzajú sny – kým ich máme. Je v nich ukrytá naša nádej. Sú tým najcennejším, čo nás na našej ceste sprevádza.

Niektorí by ste možno hovorili na prvom mieste o ľuďoch, ktorí s nami kráčajú. Je to cenné, iste, ak niekto ide po vašom boku spoľahlivo. Ale ľudia s nami nemusia kráčať po celý čas – niekedy v priebehu cesty zmenia tempo či smer, odbočia kamsi, alebo nás sklamú a my už nechceme kráčať s nimi. Stáva sa.

Ten, s kým naozaj musíme kráčať po celý čas, sme my sami. Naše sny nám svietia na cestu k zajtrajškom…

„…cesty poutají dálky, když dálka dáva smír,

vedou bitvy i války a mírem krášlí mír…“

Tá pravá cesta…

Možno by ste povedali, že pravá cesta životom nás vedie ku životnému poslaniu, jeho prevzatiu – nie je to celkom tak. Dostávame sa k jeho prevzatiu a napĺňaniu, no je to vlastne už len výsledok cesty.

Životné poslanie je niečo, k čomu sme povolaní. Ja tomu teraz rozumiem tak, že silné životné poslanie máme pridelené vtedy, ak už máme nadprahový potenciál rastu, potenciál „zbelieť“, t. j. životne zmúdrieť natoľko, že ho dokážeme bezpečne napĺňať. Preto sú skúšky tých, ktorým nadeľuje Zámer sveta poslanie, také intenzívne – bolestné, vyžadujúce veľkú odvahu, veľké odhodlanie, veľkú životnú múdrosť v podobe spokornenia a dôvery v Zámer sveta. Je to celý rad skúšok, v ktorých uspejeme, vykročíme správnym smerom, alebo neuspejeme a volíme krok cestou – necestou, lebo podľahneme rôznym lákadlám a vlastnej slabosti. A že vie presne nájsť naše slabiny, dokonale preverí, nakoľko sme schopní spoľahlivo ich zvládať. Pokiaľ vykročíme nesprávnou cestou, potom prichádzajú lekcie ďalšie – a naše opätovné preskúšavanie.

„…Do všech stran cesty míří, ta tam, ta dál, ta blíž,

věčná dálka je smíří, jsou tím, čím jsou, vždyť víš…“

Cestou…

Moja predstava po dlhý čas bola, že je nejaká hranica, za ktorou nám už nadlimitné chyby neumožnia prikročiť ku pravému životnému poslaniu. No zrejme to tak nie je – a nech človek spraví čokoľvek, má šancu v tom živote dôjsť ku životnému poslaniu, je len čoraz ťažšie získať späť dušu, ktorú stratil, či zapredal. Pred časom som presne túto myšlienku čítala v knihe Osudové vztahy, nesúhlasila som s ňou vtedy, dnes cítim, že je správna, jednoducho v človeku s veľkým poslaním je v tom živote už kvalita rastu vysoká natoľko, že by mal určite vedieť nájsť správnu cestu – len cena za návrat ku správnej ceste je vždy vyššia.

Až keď sme dostatočne „bieli“, pokorní, úprimne a bezvýhradne prijímame prichádzajúce s hlbokou dôverou, bez snahy manipulovať veci podľa predstáv nášho Ega, až vtedy môžeme vkročiť do svojho životného poslania.

Tá pravá cesta nás podľa mňa preto vedie ku životnému zmúdreniu – ku „zbeleniu“, len prostredníctvom neho sa dostaneme ku životnému poslaniu.

„…člověk dálkami měŕí své touhy, lásky díl,

lidé na cestách veří, že dálka dál jím bdí…“

Na ceste…

Životné poslanie napĺňa nielen zmysluplné odovzdávanie niečoho dôležitého spoločnosti, ale tiež najosobnejšie sny našej duše, i náš potenciál, preto je nielen „povinnosťou“, ale aj „najvyšším šťastím“.

Ľudia, ktorí nás pri ňom majú sprevádzať, sú dostatočne zrelí na to, aby sme s nimi nezažívali drámy a utrpenie. Preto sa k nám nedostane pravý partner, ak nie je dostatočne zrelý, a preto aj môžeme jasne chápať, že ak s niekým zažívame utrpenie, je to náš partner karmický, nie pravý. Niekedy sa ťažko odchádza zo vzťahu plného utrpenia, stále nás tam čosi drží a ťahá – ak chceme odísť, musíme taký vzťah definitívne uzavrieť – „pustiť ho navždy“, lebo kým sa držíme niečoho, nemôžeme sa chytiť ničoho iného. Poviem vám teraz, prečo je to také zložité práve pri ťažkých karmických partneroch – položte si otázku, čo má ten človek spoločné s vašou mamou. Je jej niečím podobný/podobná. Ešte raz sa preto vrátim ku knihe Osudové vztahy, ktorú som už vyššie spomenula – problém debaklového vzťahu „ani s tebou, ani bez teba“ aktivujú materské zranenia, prepojené s presvedčením, že „láska bolí“ a jeho podstatou je preto skúsenosť, že „mama sa neopúšťa“. Až keď sa skutočne sami vnútorne uzdravíme, sme schopní z takého vzťahu reálne aj vnútorne odkráčať, „pustiť sa ho“.

Ako sa problematického vzťahu púšťame? To už nie je zložité, po uvedomení si, že je karmický. Najlepšie konštelačne, ale môžete to skúsiť i v predstavách dialógu s partnerom sami za seba – dôležité je prijať svoj diel viny za všetko, čo sa stalo, pomenovať že tento vzťah už skončil, a že si dovoľujete úplne a navždy z neho odísť. .

Dovoľujem si odísť úplne a navždy. To je všetko.

„…Cesty vedou tě stepí, i výškou hor a skal,

lidé nejdou jak slepí a tím jdou dál a dál…“

Nájdenie pravej cesty…

Na pravej ceste k životnému poslaniu k nám prichádzajú praví ľudia. O ceste k pravému partnerstvu som písala v mojom blogu o dvojplameňoch, ten spôsob je vždy cesta muža, popísala som ju, aj som to vysvetlila, že prečo cesta muža.

Odvtedy sa moje poznanie posunulo v pochopení, že pri vykročení ku pravému životnému poslaniu poslednou, a veľmi silnou, skúškou Zámeru sveta je prekonať zo strany muža nedôveru dvojplamennej partnerky, kým sa môže dostať do vzťahu s ňou. Tak odlíšime karmického partnera od pravého, lebo karmický partner sa znedôveryhodňuje vo vzťahu a ten pravý partner prekonáva našu nedôveru nie až počas vzťahu s ním, ale ešte pred vstupom do vzťahu, kým vykročia na cestu spoločného veľkého životného poslania.

To je veľmi silné poznanie podľa mňa, lebo pomáha pochopiť, prečo muž vedie a žena ho nasleduje – on vstupuje do pravého vzťahu ako prvý, a musí dokázať prekonať nedôveru ženy, aby sa k nemu postavila a nasledovala ho. Celý proces dvojplamennej cesty vystihuje moja báseň, podelím sa o ňu s vami v prílohe.

Záverom…

O cestách by sme mohli hovoriť hodne dlho, z rôznych uhlov pohľadu. Cesta je naozaj mnohovýznamové slovo.

Vždy nás kamsi vedie – je to skrátka cesta, i Cesta.

Elena 24.11.2018

P.S.:

Dvojplamenná cesta

Tvojim srdcom plynú tóny mojej piesne,

z dávnych čias ju poznáš – vieš to celkom presne,

plynie tvojou dušou, šepká tiché slová,

zakrývaš si uši, počuješ ju znova…

Mojim srdcom znejú tóny tvojej piesne,

z dávnych čias ju poznám – viem to celkom presne,