otvorene

Naozaj rada chodím lesom a zbieram huby.

V dávnych časoch detstva som chodievala na huby so starým otcom. Les je obďaleč za dedinou, pravý podtatranský, výlučne ihličnatý. Pobiehala som mäkkým machom pomedzi stromy s nožíkom – rybičkou v ruke a zakaždým, keď som našla nejaký dubák, šepkala som si privolávací veršík na ďalšie dubáky, ktorý ma starý otec naučil. A ich hnedé hlávky sa objavovali. Stačilo nájsť prvý dubák a s privolávacím veršíkom ich zrazu bol plný košík..

Ach, ako dobre ten veršík funguje – dodnes ho používam, šepkám si ho a pritom hľadám v lese hnedé hlávky dubákov, šibalsky vytŕčajúce z machu.

Milujem les, i tie hľadacie okamihy…

Aj vy? Najradšej mám kuriatka, nečervivejú – a robievam z nich kopu skvelých jedál.

Ale nie o hubárčení dnes budeme hovoriť. Prezradím vám, ak to ešte neviete, prečo sú autisti ako dubáky.

Ach, a čo ten privolávací veršík a dubáky majú spoločné s autistami?

Ešte stále netušíte, prečo sú autisti ako dubáky?

Príbeh rodiny plnej autistov, ktorý som popísala v predminulom blogu, nie je žiadnou výnimkou. Vlastne sa v tom článku píše, že autizmus sa nezvykne vyskytnúť len tak u jedného člena rodiny, ale že jeho známky  majú viacerí.

Zaujímavé, však?

Nuž, je veľa možností, ako sa to prejaví – nemusia byť autistami, tak ako si ich predstavujete z filmu Rain man. Ale majú niektorý zo znakov – možno nemajú radi zmeny, možno nemajú radi krik, možno sa skutočne dobre cítia len s ľuďmi, ktorých dôverne poznajú, možno…  Aby som vás nezavádzala – tie znaky môžu byť naozaj veľmi rôzne – čítajte pozorne

Máme zažité stereotypní představy o tom, jak se chová autista. Skutečný autismus je ale spektrum a jeho podoba je velice rozmanitá. Není neobvyklé, že mezi autisty najdeme vysoce komunikativní a společenské osobnosti, jako jsou herci, zakladatelé známých společností, zpěváci, rappeři, vědci, novináři, lékaři a další. Jinými slovy – autismus nemá žádné viditelné znaky. Pouze se můžeme setkat s tím, že existují projevy chování, které se často pojí s autismem, jako je třepání rukama a další formy stimmingu. Tyto projevy se u autistů mohou, ale také nemusí vyskytovat. U řady lidí se stimming odehrává v méně nápadné rovině – například pedantské uklízení, kousání nehtů, trhání kůže okolo nehtů, škrabáním, hraním si s propiskou, podupáváním, verbálním stimmováním (velkým proudem výřečnosti), prostřednictvím slovních hříček, atp. Stimming se také může odehrávat zcela nepozorovatelně, na mentální úrovni, kdy si člověk prožívá nějaké situace v představivosti, opakuje si v duchu větu, slovní spojení, úryvek písně, atp. 

Viac o tom nájdete v článku http://mujautismus.cz/2017/10/maji-rodice-autistickych-deti-autismus/

Jasné, položila som si po prečítaní článku i ja otázku, či nejaké autistické znaky mám, alebo či som prípadne „druhostranová“. Hm, úvahu dám len za seba – so životnými zmenami mám problém, som človek hlboko stabilný, milujem tradície – Vianoce, rodinné zvyky. Neznášam krik, konfliktom sa vyhýbam často až za moju osobnú hranicu. A skutočne dobre sa cítim len s pár ľuďmi, ktorých dôverne poznám – nie som povrchne sa priateliaci, veľkopárty typ. Ale na druhej strane – ak študujeme aj bežnú zdravotnícku príručku, môžeme u seba nájsť príznaky kadejakej choroby, takže nie je problém nájsť si takto aj pseudoautistickú symptomatiku.

Nie je jednoduché rozpoznať autizmus mimo extrémnych polôh, ako vidíme. Dokonca aj celosvetovo uznávaný odborník Tony Atwood na Aspergerov syndróm u svojho vlastného syna vraj rozpoznal túto diagnózu až v jeho 34 rokoch.

Takže dnešný blog vám hovorí o tom, že autizmus je kontinuum – že tí, ktorých spoločnosť vníma ako „autistov“, sú v skutočnosti len jeho krajnou polohou. Že mnoho ľudí s pervazívnou poruchou žije v bežnom živote bez toho, aby to vnímalo ich okolie, či niekedy aj bez toho, aby si to uvedomili oni sami. A že autizmus vonkoncom nemusí byť takou hrozivou diagnózou, ako ho podaktorí ľudia – podľa vnímania len tej jeho krajnej polohy – vidia…

Elena   26.1.2019