otvorene

Sedel som v kresle a popíjal pomaly chladnúci čaj. Cítil som sa fajn. Je to zvláštny pocit, keď sa psychiater cíti fajn, poviem vám.

Zasmial som sa. „Tak to určite nebude také zlé s tým vašim zbláznením, obvykle ľudia v takej situácii nemajú na svoj stav kritický náhľad.“

Oči jej zažiarili. „No veď nemám. Píšem, a hodlám to uverejniť.“

Rozosmiala ma. Skutočne ani neviem, kedy naposledy som sa cítil tak pokojne a v pohode. Táto baba je určite môj strážny anjel. Alebo možno totemový ochranca všetkých psychiatrov? Nie všetkých, kdeže, len mňa, prebehlo mi egoisticky hlavou.

„A vybrali ste sa so svojou tvorbou za nejakým psychiatrom už predtým?“ zapátral som v tom smere.

Zavrtela hlavou. Je to strážny anjel iba pre mňa – zašepkal hlások vo mne uspokojivo. Čo som sa už aj ja zbláznil? Profesionalita zapracovala. Ja a ešte kto – zaznel opäť ten hlások vo mne, azda nie ona? Nie, ona nie, blázni nemajú taký jasný a priezračný pohľad, utvrdil som sa v názore.

Kým som viedol vnútorný dialóg, opäť sa uzavrela. Stiahla sa do seba – opäť náhle pôsobila ako skrytá za hrubým múrom. Oči sklopila k zemi, stíchla, zosmutnela.

„Rád si prečítam, čo píšete, ak môžem teda“ stočil som tému od anamnézy i diagnostiky ku tej tvorbe.

Opäť zdvihla pohľad, dôverčivo sa usmiala. Siahla do kabelky a podala mi fascikel. Boli v ňom precízne uložené popísané hárky. Hm, zaujímavé.

„To je kniha? Alebo rôzne príbehy?“ opýtal som sa, ukrývajúc nedostatočne zvedavosť, ktorá mnou lomcovala. Možno sa z tých príbehov dozviem o nej viac, ako od nej samej.

„Je to kniha, a sú v nej príbehy. Presne tak ako v živote – život je tiež kniha plná príbehov, zvláštnych príbehov, nemyslíte?“ znovu ten náznak úsmevu.

„To áno“ prisvedčil som. Je to zaujímavý pohľad na život – je ako kniha a príbehy v nej. Áno, páči sa mi taký pohľad. Akýže príbeh hovorí môj život? Mám veľa práce, mám veľa práce, naozaj mám veľa práce, tak veľa práce…

„Hm, som zodpovedný človek, a mám veľa práce“ vyslovil som svoje úvahy nechtiac nahlas, „to by bol môj príbeh v skratke“.

Vyľakalo ma to samého, keď som to takto povedal. Skutočne je to skoro celý môj príbeh? Akoby ma niekto postrčil.

Dívala sa s pochopením. „Poznám taký príbeh tiež“ dodala.  „niekedy je dôležité uvedomiť si, že príbehy v knihe môžu byť rôzne. A že kedykoľvek môžeme začať písať nejaký nový príbeh…“

„Rád si to prečítam, naozaj rád“ zopakoval som úprimne.

Mala zvláštnu schopnosť – dokázala mimoriadne citlivo reagovať na úprimnosť. A potom sa rýchlo stiahnuť do seba. Placho, ako úhor do hlbočiny, napadlo mi prirovnanie. No áno, hlboká nedôvera, v kontraste so schopnosťou hlbokej dôvery. Niečo sa deje, ale čo to je?  Z nej to zrejme nedostanem, aspoň dnes určite nie.

„A môžeme sa stretnúť o tri dni?“ pýtal som sa skúmavo.

Prikývla. Otvoril som dvere vstupnej ambulancie. „Sestrička, kontrola bude o tri dni.“

„Však objednávame najskôr o dva týždne, aj to len neodkladné prípady“ oponovala mi s knihou objednávok v ruke.

„No tak túto pani objednáte o tri dni“ dodal som rozhodne, a otočil som sa späť k mojej záhadnej pacientke, „hodí sa vám čas i neskôr, okolo šestnástej?“

Prisvedčila. Podal som jej ruku na rozlúčku, mala príjemne teplú dlaň. Odkráčala preč. No dobre, díval som sa z okna ako šla chodníkom. Stiahnutá do seba, hlbšie pod hladinou mora ako kapitán Nemo s jeho Nautilom.

Hodiny sa vliekli, konečne koniec nekonečného pracovného dňa. Netrpezlivo som prišiel domov. Rýchlo som niečo zjedol, prezlečený a osprchovaný som sa vtiahol do kresla, žiadny prehľad správ dnes nepotrebujem vidieť – vytiahol som z aktovky fascikel.

Začítal som sa nedočkavo do jeho obsahu. Ach, to je príbeh…

Nadpis znel O krave Karole…

Elena    21.2.2019

P.S.: pokračovanie nabudúce…