otvorene

Veľkonočné sviatky sú spojené s kadečím.

Pre podaktorých s intenzívnym jarným upratovaním, pre ďalších s tradičnými veľkonočnými jedlami, pre iných s nemiernou konzumáciou alkoholu – a vďaka tomu aj s kopou policajných kontrol. („Kopa opilcov a policajtov bude na cestách, nepôjdem autom – a musím sa učiť“ povedala Kika nekompromisne včera na moje domŕzanie, či nás nevyvezie niekam na kopce prejsť sa prebúdzajúcou prírodou – mediátorske skúšky sa blížia, usilovne vtĺka do hlavy zákony, hoci s jej prehľadom by už teraz pokojne mohla poskytovať rovno aj právnické služby. I dnes odmietla cestu do Revúcej. Slnečné lúče hrejivosťou lákajú von – moje stredné dieťa, Svetlanka, im i napriek chorobe neodolala. Večer mala teplotu, skutočne hrozne kašle, lieky by potrebovala kúpiť – ešte že máme bylinkové čaje).

Filozoficky sa prepája Veľká noc s príchodom jari a zrodom nového života, pre veriacich s láskou, vierou a nádejou.

Každý si môže vybrať.

Vnímam to veľkonočné prepojenie s jarou a príchodom nového života intenzívne, po dlhé roky. V časoch môjho detstva sme mali každý rok doma na jar kuriatka, malé zlatožlté chumáčiky, rada som pozorovala ako zobkali nasekané vajíčka so žihľavou. Kedysi sme na jar chodievali aj na bahniatka – pod bytovkou rastie obrovská vŕba, je taká nádherná, až je mi ľúto z nej našklbať do vázy. Po šamanskom výcviku cítim ešte zreteľnejšie, ako všetkým prúdi život a vzájomnú prepojenosť všetkého, je to zvláštne silný pocit.

Tohtoročné veľkonočné sviatky sú pre mňa spojené s domovom, oddychom a konštelačným čakaním.

Ten môj oddych tak doslovne neberte, už po deviatej u nás včera rozvoniaval pôstny obed – špagety aglio e olio, obohatené o medvedí cesnak, ktorý mám rada a dávala som ho azda do všetkého (okrem tvarohových guliek s jahodami, ich plnenie sprevádzalo vzdychanie dcér „no načo aj tie ešte robíš“ – a potom pri návrate od koní našla Jazmínka iba tri posledné guľky). Oddychovo som i upratovala – druhý pokus o oživenie balkóna, na ktorom som vyhrabávala pred týždňom spod snehu fialové petúnie, svetloružové i tmavoružové muškáty a zlatožlté pelargónie. Dnes som ich opäť vyťahala zo schodov bytovky a nastavovali na balkóne odvážne tvár slnku, u nás v horách sprevádzanému podchvíľou prudkým vetrom.

Týmto je už napojený i môj pohľad na filozofický  i náboženský veľkonočný odkaz, že „láska, viera a nádej“. Vynášala som na balkón kvetináče z chodby a vracala život rastlinkám po dlhej prednohorskej zime s láskou a  s nádejou, že ich nezasneží. Uvedomujem si ich čakanie na moje vykročenie k projektu, ním nájdu domov voľne v zemi.

Ani to moje konštelačné čakanie neberte doslovne, nikdy tam nejde len o plynutie času, ale o hlbokú vnútornú premenu nás samých a koincidencií, ktoré nás vedú ku zmene. Pre mňa je to teraz o ceste ku poznaniu, čo je pravé. Nie som iluzívna – iba čakám, to znamená že uvažujem a snažím sa čistiť, poznávať. Už chápem, ako vyzerá posvätné. Krásny šamanský príbeh o strome mi k tomu dal včera Zámer sveta. V lese plnom nádherných zdravých stromov bol miestom sily strom obyčajný, zničený bleskom, popri ktorom človek prejde nevšímavo a prehliadne ho – v skutočnosti jeho energia silne pôsobí na všetky stromy v oblasti, a pravdaže aj na celú Zem a všetky živé bytosti na nej. Iluzívne je naše presvedčenie, že najlepšie a najsilnejšie veci sú najkrajšie. Nie je to tak – žiariví duchovní vodcovia nás nikam nedovedú a posvätno je v skutočnosti o obyčajnosti  a jazvách. Ibaže jedna vec je spoznať a druhá vec je prijať. Mám v tom jasno ja a má v tom jasno Zámer sveta – „nevieš naložiť s minulosťou v sebe“, znela koincidencia z náhodne nenáhodne otvorenej knihy.

Ach, idem radšej strúhať chren na omáčku. O tej koincidencii radšej večer pouvažujem, ťažko sa píše blog pri vyprážaní rybích prstov Jazmínke ku koňom…

Elena  20.4.2019