otvorene

Hranica je miesto, ktorým začíname my sami.

Táto definícia mi včera večer napadla. O hraniciach v nás samých a o hraniciach v našom živote v tejto chvíli uvažujem, ako vidíte.

A keďže jednou z mojich dôležitých hraníc je pravdivosť, tak do hĺbky zaryjem…

Jednoznačná hranica…

Sú hranice malé, ktoré sa môžu kedykoľvek posunúť. Máte alebo nemáte radi turecký med? Alebo avokádovú nátierku? Alebo básne? Nemáte také niečo radi, ale raz za čas si nejakú báseň vypočujete, či azda prečítate – a svet nespadne. Alebo prečítate a spadne, pretože si uvedomíte,že je to niečo, čo sa vám páči. A možno ochutnáte nejaké jedlo – napríklad tú avokádovú nátierku – a poviete „no fajn, vitaj v mojom svete“.

A sú hranice veľké, životné zásady a hodnoty ich riadia. Mal by tam byť nie kolík, čo vytiahneme jednou rukou, ale kamenný stĺp s hlbokými betónovými základmi, zaistený ako japonské elektrárne – ani v prípade zemetrasenia sa nepohne.

Akú hranicu máte v sebe pevnú? Takú „určite vždy“ a „určite nikdy“? Niektorí hovoria, že nikdy nemáme hovoriť nikdy. No ja viem, že také hranice „nikdy“ mám. Napríklad nikdy by som si neprefarbila vlasy kvôli komukoľvek okrem seba. Som si istá, že keby som nechcela nejakú farbu vlasov vyskúšať sama, nikto by ma k tomu nedonútil. To je jedna z mojich pevných hraníc. Samozrejme je ich viac, zásadnejších ako farba vlasov. Nikdy by som nepodviedla partnera, ani som ho nikdy nepodviedla, hoci som dlho pracovala s mužskými kolektívmi – no našla som si za partnera človeka s nepevnou hranicou, a tak to aj dopadlo. Oddaný vzťah dokážu vybudovať len dvaja ľudia, ktorí majú obaja vzťahovo pevné hranice. Vernosť a nevera, či čestnosť a nečestnosť nie je otázka množstva príležitostí, ale vnútorných hraníc.

Hranica pravdy…

Hlboko sa spája čestnosť a pravda, pravdivosť. Pre mňa je pravda dôležitá hodnota, nemám problém s úprimnosťou voči iným – ale zvažujem spôsob, akým im tú pravdu hovorím. Lebo je rozdiel povedať „toto si sfušoval“, či „myslím, že máš potenciál na niečo ešte väčšie“, však?

Nehovorím ale vždy pravdu sebe – to je moja slabina, snažila som sa vidieť ľudí lepších ako sú a veriť, že každý je čestný. Teraz som v druhom extréme – uzavrela som sa úplne. Včera v Poprade som si to uvedomovala znovu a znovu. Neprestala som súcitiť, vnímam „tých s bolesťou“ a posielam im kúsok energie dobra, keď prechádzam okolo nich. Ale zakaždým, keď sa mi prihovorí nejaký chlap – aj len tak ľudsky, obyčajne – reagujem teraz nepriateľsky. V obchode pri nemocnici, kam som chodievala so synom a šla som tam prvý raz od jeho smrti, ma zaplavili spomienky – mala som na okamih slzy v očiach, prenikavá bolesť ma ovládla, takže som sa nemohla ani nadýchnuť. Natiahla som masku „nič sa nedeje“ späť, no akýsi pán v obleku, vyberajúci si krabicový džús, tú chvíľu zachytil. Vonku pil ten džús, „čo Vás v obchode tak rozosmutnilo?“ povedal ticho, keď som vychádzala. Ďalší chlap sa ponúkol niesť mi tašku (a to som mala jednu igelitku s pár priesadami, a druhú so šiestimi sadenicami jahôd – obe v jednej ruke, bežne sama ťahám i tri-štyri veľké tašky s nákupom). Tretí pán sa zjavil v parku, mojom milovanom vraňom parku, plnom prázdnych lavičiek. Sadol si na vedľajšiu lavičku a snažil sa nadviazať rozhovor. Odišla som zakaždým bez slova. V autobuse cestou domov mi tichý hlas v hlave zašepkal – „ak má niekto postavenú konštelačku na dvojplameň, nemal by bez slova utekať, ak sa mu nejaký chlap prihovorí…“ No to je fakt, beží druhý pokonštelačný mesiac – Zámer sveta skrátka vie, ako na mňa. Lenže dvojplameň od nás nikdy neodíde, vždy sa vráti – dodala som logicky. A tak Zámer sveta školiacu lekciu ešte rozšíril večer – otvorila som náhodnú koincidenciu – a už som nemala ani chuť blog písať.

Pochybuješ zasa o mne, našom víťazstve. Tvoja neviera vo mňa je stále potravou temna. Prestaň ich sýtiť a ver už konečne, že všetko sa v dobré obráti. Cvič trpezlivosť a vieru vo veci, ktoré teraz iba prichádzajú. Ty chceš všetko hneď a najlepšie. A najlepšie je podľa teba hneď. Nie si ty baran?  Nie som Baran, ale Vodnár, dodala som vtedy – a podľa znamení vyberala by som Ryby a Rakov, citlivých, tichých, schopných snívať, aj Vodnárov – rebelov, vizionárov, ani nepoznám žiadneho Barana. Mám rada vytrvalosť, ale nie tvrdohlavosť – teda nič v zlom, Barani, dobre viem že je to o ľuďoch, nie o znameniach. A hlavne podstata otázky bola nie o Baranovi ako znamení horoskopu, ale o mojej vlastnej tvrdohlavosti.

Plakala som preto potom večer – Zámer sveta ma ešte mäkko zdrcol, vie to on a viem to i ja. Moja nedôvera je veľká, zliezla som z cesty, ktorou mám kráčať a začala som si vytvárať úplne iné plány. Dobre, poviem pravdu – nie dobré plány. Nielenže som sa uzavrela, cielene som sa začala odpútavať. Do oboch obchodov, kam som so synom chodila, som šla včera plánovite, chcela som tam ísť – a v oboch ma to dosť vzalo. Pravdou je tiež, že som netrpezlivá – viem, že trest Zámeru sveta starú parazitnú pijavicu čaká, no som plná hnevu, že ryžuje z peňazí, za ktoré som bojovala, mali patriť našim deťom. A dlhý čas ma aj klamala s mojim manželom, tá špina – nadávať som začala kvôli nej – na ňu, no šaman len kývol rukou „nadávaj na ňu akokoľvek a koľkokoľvek chceš, len ju nepreklínaj, je to skúška“.

Viem, je to skúška moci – Zámer sveta sa ma v nej už pár dní snažil láskavo podporiť – včera vo vraňom parku mi pomohol pochopiť časť môjho hlbokého prepojenia s vranami a havranmi – milujú vietor, tak ako ja. Naozaj ho milujú. To náhle poznanie ma ohromilo.

A v pondelok ma k jednej knihe pritiahol do kníhkupectva, kúpila som si ju potom poslušne. Aj som ju začala čítať, je pravdou, že som sa v nej našla. Je o ťažko zranených ľuďoch. Autorka sama priznáva, že sa snažila byť duchovná a radostná a nesúdiť, no sprevádzal ju hnev. Pochopila, že keď vystúpi do popredia ťažká silná emócia, robí to z nejakého dôvodu, a pre naše dobro.

Ach, ozaj – hnev je špecifická schopnosť budovať hranice –  stojí v tej knihe.

Elena       11.5.2019

P. S.: Hranica, ktorú ozaj milujem – svitanie, keď sa rodí deň…

(Zo včerajšej rannej cesty do Popradu. Fotografie sú moje, pravdaže).