Tvárou v tvár sebe 8. – A počasie sa zmenilo, prišlo leto a tak ďalej. . .

No kiežby – povzdychnú si zrejme podaktorí – akosi toto májové počasie nevyzerá na globálne otepľovanie.

 

Daždivo, v Poľsku dokonca s tornádami, to je priam máj snov – povedali by pesimisti…

Optimisticky im pripomeniem, že sú i nádherné okamihy – víkend včasným ránom u nás preslnil kopce do rozprávkova, keď som zrána na balkóne polievala kvety. Na chvíľu som zastala a dívala som sa do diaľky. Zlatistý slnečný svit krajinu zalial zvláštnou nežnou krásou. Modrastý horizont hôr v diaľke, sýta zeleň kopca a lesy rozprestierajúce sa vôkol hrali v nespočetných odtieňoch zelene. Vietor šumel ich korunami. Ponad Kohút sa vzďaľovali temné mraky a nebo bolo priezračne číre. V diaľke sa ozývala kukučka – „nie, v názore na dĺžku môjho života sa rozhodne nezhodneme“ – povedala som jej, no nič si z toho nerobila a tvrdohlavo kukala a kukala. Kývla som plecom a venovala som sa kvetom. Väčšinu z nich ani neskorý sneh, čo u nás minulý týždeň nasypal, nezdolal – a tak v mojej obľúbenej kombinácii svetlej a tmavej ružovej vytŕčajú chuchvalce kvetov muškáty, a pomedzi ne vystrkujú žiarivo žlté hlávky pelargónie a svetložlté ťahavé petúnie. Počasie sa nezmenilo k letu – u nás teda rozhodne nie. Obávala som sa, že nebude o nič letnejšie ani v Tatrách – v rámci včerajšieho putovania do Popradu a do Nového Smokovca. Síce len na pár hodín, na stretnutie s homeopatkou, no i tak som sa už pri predstave ako tam asi bude chladno, babušila do teplej deky.

Prednohorské ráno potvrdzovalo obavy.

 

Ako to už býva – realita očakávania zreálnila. V Tatrách bolo teplo napriek jemnému mrholeniu, určite príjemnejšie ako v Poprade večer.

I keď – mne malo byť horúco, v Novom Smokovci som stála ešte večer o pol piatej, čo pre mňa znamenalo, že posledný prípoj domov z Popradu o 17, 55 nestihnem.

 

Na správne činy treba správnych ľudí…

„No, tak to je šanca vyskúšať noc v lese“ povedala som môjmu najnovšiemu kamošovi – vojenskému spacáku. Objavila som ho ráno v popradskom sekáči – a od tej chvíle sme sa nerozlúčili.

Poskladať ho správne sme v sekáči nezvládli, bolo to na štýl „vrece kapusty“ – zato som dostala správny nápad. Na správne činy treba správnych ľudí – a tak som nabehla no hádajte kam? Do Armyshopu. Pani vedúca je profíčka – aj touto cestou jej ďakujem – a tak po chvíli sme vyrazili do Tatier podstatne štýlovejšie.

Moja cestovná skupina sa vďaka nej rozrástla i o taštičku – ľadvinku, v čiernej verzii vyzerá ako zo Siedmych statočných a postačí do lesa. Cestou v ďalšom sekáči sa pridali čierne vojenské nohavice, šiltovka a dva tričká (čierne, a aj žlté – svetložltú farbu milujem, kedysi som nosila veľa práve takej žltej v kombinácii s rôznymi odtieňmi modrej).

A aj dve vrany. V Poprade, cestou pri Veľkom Slavkove, a ako inak – v Novom Smokovci mi krákali ponad hlavu. Sú vždy okolo mňa, vrany a havrany, vždy keď sa deje niečo zásadné – akoby ma uisťovali o správnosti smeru a dozerali na mňa, už som si zvykla.

 

Volala som deťom – neviem ako sa dostanem domov…

Každá reagovala svojsky.

Svetlanka, malá morská víla s citlivou dušou, sa práve učila na dnešnú skúšku v Košiciach – a ihneď začala zisťovať a posielala mi správy, aké spoje mám ešte kam z Popradu – k nej do Košíc, ku starej mame (ale to by som do práce dnes nedorazila), či na Vernár – ak smerom domov chcem ísť.

Jazmínka – Dráčatko, necítila sa dobre, no ihneď zavelila „Kristína ťa musí prísť zobrať, mami, ihneď jej volaj…“

A Kika? Vracala sa z návštevy starkého v domove opatrovateľskej služby a po mojom popise situácie dodala s ľahkosťou „Len na Vernár máš bus, vravíš? Hm veď si chcela nájsť pravú lásku, nie? A v blízkosti rodného kraja, Tatier. To je úplne ideálna situácia…“

Potom samozrejme po mňa prišla.

 

Za oknom spálne počuť i teraz v noci kvapky dažďa…  

Mám z neho radosť i obavu zároveň – pre všetko živé je to dar, tráva bujnie. No búrky až fyzicky neznášam – vlastne sa predstavy búrky v lese bojím oveľa viac ako medveďa…

 

 

Elena   22.5.2019

 

 

P.S.: A počasí se změnilo, přišlo léto a tak dál… je to i názov knihy. Hovorí o živote jednej rodiny po smrti blízkeho. Pretože napriek našej bolesti plynú ročné obdobia…
A áno, všetky fotografie sú moje.

 

Mlčanie 9. – Hanbím sa za túto spoločnosť

23.06.2026

I tento blog venujem prípadu z Gelnice a jemu podobným. Poedukujem obete. A ešte doplním – aj verejne silne potiahnem túto tému, v prípade násilia, ktoré tu evidentne bolo dlhodobé, musí toto byť priťažujúcou okolnosťou pre páchateľa. Zareagujem na článok Smutná spoveď kamarátky zavraždenej učiteľky Zuzany, ktorý uvádza, že obeť nevedela o tom, kedy ho [...]

Mlčanie 8. – Vrah z Gelnice. . .

22.06.2026

Žena zabitá bývalým partnerom v Gelnici pred očami ich malých detí. O tomto prípade dnes pohovoríme tvrdo a otvorene. Prečo ju zabil? Žiadala o zákaz priblíženia – ten súd nedal. Zabil ju len preto, že nedostal zákaz priblíženia? Obete treba jasne varovať – zákaz priblíženia sám osebe nič nevyrieši – je nutné agresora monitorovať [...]

Mlčanie 7. – Ale nás ten zásahový tím preslávil. . .

22.06.2026

Článok v Pravde o medvedici zastrelenej poľovníkom, lebo údajne útočila sa objavil včera https://spravy.pravda.sk/domace/clanok/818485-polovnik-pri-kremnici-zastrelil-medvedicu-udajne-utocila/ V diskusii sa objavila informácia, že vraj Aké 3 kilometre od obce Krahule? Veď to bolo priamo v meste Kremnica! Pár stoviek metrov od absolútneho centra! Nuž, medvedica s mladým asi [...]

Jozef Božik ZMOS

Verdikt, ktorý vystrašil mestá: Ak neopravia volebné obvody, môžu prísť o výsledky volieb

24.06.2026 17:49

Mestá a obce budú musieť jasne rešpektovať ústavný princíp rovnosti váhy hlasu občanov v jednotlivých volebných obvodoch.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 3,435
Celková čítanosť: 12184865x
Priemerná čítanosť článkov: 3547x

Kategórie

Archív