otvorene

Noc sadla na kraj, obloha sčernela a za oknom spálne v korune stromu divo hučí vietor. Od zdychavských lazov počuť tlmené hrmenie, divoká búrka sa tade valí. V takých chvíľach sú človeku na míle vzdialené správy o tom, koľko poslancov odišlo od Matoviča a kam šli, či akékoľvek ďalšie malicherné politické pletichy. Namiesto toho vnímame zvuky prírody a svoje vlastné myšlienky.

Robievate si takú dennú bilanciu, že večer spomínate na to „čo dnešok dal“?

Ja občas áno. Dnešok je jedným z takých dní – som Zámeru sveta vďačná za cestu z Popradu na poradu. Neprezradím celý príbeh – iba toľko, že Zámer sveta mi ukázal, ako majstrovsky riadi nenáhodné náhody.

V závere cesty – z Červenej Skaly som sa snažila niečo stopnúť, šlo jedno auto, nezastalo. Och. Potom pár minút nič nešlo, znervóznela som, lebo som mala časovú tieseň. Zasa šlo šesť ďalších áut naraz, dva kamióny, dve dodávky, aj dva osobáky, ani jedno nezastalo – a už som v duchu kvílila „Bože, prečo mi nepomáhaš?“ Zrazu šla biela dodávka, zastala a šofér ma vzal až hore na kopec. Tak som všetko ideálne stihla.    

A počujem tichý smiech Zámeru sveta, lebo mi pritom dal hlboké posolstvo. Ukázal mi tým, že príde pravá príležitosť, treba trpezlivo počkať na ňu. A nie, to nebolo to hlboké posolstvo, to mi dal ako poučenie už viackrát. To pravé posolstvo prišlo po mojom vnútornom dialógu – však, zdá sa Ti Zámer sveta, že by som sa hrnula brať nejakú z tých príležitostí, čo sa sypú teraz ako záplava?  Nie, rozhodne nie, uznal a mäkko mi doložil „ako hora Fudži…“

Silný šok – obrázky hory Fudži ma ťahá zbierať na pintereste, v poslednom čase. Pravdaže si kladiem otázku – hm, ako hora Fudži? Nie, toto vám nevysvetlím, je to silné posolstvo Zámeru sveta.

Ako si robievate takú bilanciu dňa – máte nejaký obľúbený rituál?  

Ja by som si dala rada k takej svojej večernej bilancii horúci čaj alebo sladké horúce kakao. Sedela by som pritom a premietala o dni, ktorý odchádza. Lenže moja bilancia začína, keď už z únavy vzdávam moju nočnú prácu – a to už sa nevládzem vybrať robiť to horúce kakao, ani čaj. Na chvíľu prepnem myšlienky písaním blogu, alebo iba tak ospalo preletí myšlienka „ďakujem za dnešok“ a zaspávam.

Áno, myslím, že výsledkom tej našej bilancie by mal byť hlboký pocit vďačnosti v našom srdci za všetky tie nenáhodné náhody, ktoré k nám v ten deň priputovali. A za všetky krásne okamihy dňa.

Záver

Jednu malú koincidenciu?  No, a je to Renanova myšlienka – „aj jediné zrnko piesku môže spôsobiť pád hory, ak prišiel čas, aby hora padla“.

Je to odpoveď na moju tichú otázku, ktorou som si lámala hlavu – jednoducho bol správny čas. Nebol správny spôsob – ale to nás Zámer sveta vystavuje skúškam, či dokážeme konať správne, čestne, alebo nie v konkrétnej životnej situácii. A niekedy ten náš nečestný krok je sám osebe tým najväčším trestom. Nie som teraz škodoradostná, len to konštatujem ako poznanie.

A pripomínam si ako poučenie pre seba – tú Vodičkovu myšlienku „stráž si svoju stopu…“

Elena      18.6.2019