otvorene

Ach, dedina dávnych čias, na mňa v spomienkach dýcha pokojom, kohútím kikiríkaním – a ochranári sa teraz chytia za hlavu – aj nefalšovanou vôňou dymu z komínov.

Dnes dedinou vietor roznášal sladkastú vôňu lipových kvetov. Kde? Na Vernári predsa. Zasa raz som tam cestou domov skončila. Za všetko môžu chýbajúce víkendové spoje. Nemienim teraz  nariekať za starými zlatými časmi – no družstvá na dedinách boli výborná vec, ľudia mali prácu, štát potravinovú sebestačnosť. Bolo oveľa viac spojov, veď vozievali ľudí do práce a z práce. A stále si myslím, že príde čas, keď spoločnosť docení doma pestované a zavárané veci – má to úplne iné, nechemické zloženie, a aj energiu.

Kým som čakala, že pre mňa deti prídu autom, nastavila som dedine tvár. Dedina dneška sa od tej niekdajšej, pravdaže, líši. Ulicou sa podchvíľou rútili autá – jasné, hlavná cesta na Poprad. Napriek tomu aj teraz na mňa dedina dýchla pokojom. Rady svojských domčekov, štekot psov a ľudia sporadicky kráčajúci ulicami. Obrovský kontrast oproti dusivému ruchu Tatier, zaplavených turistami. Našťastie ma zachytil len tak „ľavým rukávom“, cestou preplneným vlakom – z vlaku som šla k homeopatke a stade som dobehla späť k vlaku.

Neoddeliteľne sa pre mňa spájajú slová dedina a záhrada. Zázračno spomienok sa tiahne doďaleka. Milovala som našu starú záhradu, potok za ňou s jeho zákutiami. A pri slovách „šťastný život“ sa mi vynáral pred očami práve tradičný dom, veľká záhrada, ovocné stromy a zber úrody, voňavý dych dedinského života…

Najkrajší okamih života dediny býval pre mňa na Všechsvätých. Mrazivým podvečerným vzduchom sa niesol dym, horizont postupne oranžovel a my sme kráčali hore kopcom dedinou k cintorínu. Všetci tam smerovali, ticho a dôstojne. Vencami hroby vyzdobili doobeda, podvečer prišiel čas zapáliť sviečky. Stará mama v čiernom flaušovom kabáte, so šatkou na hlave. Tisíce malých svetielok, ktoré rozžiarili starý dedinský cintorín, aj spomienky v srdciach.

Nuž tak.

Som človek dediny, nie mesta. Vždy som bola.

Iste, dedina môjho detstva je nenávratne preč, kravy už nechodia ulicami z paše, v krojoch stretnete len zopár starých žien. Niektorí mladí ľudia z dediny utekajú do miest, nechcú vyzerať vidiecky. Na oplátku sa z mesta rozbiehajú mnohí za súkromím na dedinu a za spomalením svojho života aspoň víkendovo. Jedným i druhým trvá nejaký čas, kým si nasadia masku „my sme tu doma“.

Raz darmo, moje srdce bije vidiecky, dedinsky, jednoducho.

Elena   6.7.2019