Osudové okamihy, prelomové chvíle, či jednoducho „prahy“ – tak môžeme nazvať situácie významných životných zmien. Kto z nás ich nezažil?
Načo sú vôbec dobré prahy?
Zranený liečiteľ, životná tragédia – to sú krajné polohy. Niekedy je to len situácia, v ktorej sa držíme ako kliešť, hoci nie je pre nás dobrá a zmysluplná – zasekli sme sa na plytčine, alebo kotvíme na nesprávnom brehu, lebo sa bojíme ísť ďalej. Výstižne to povedal Einstein, že „pri brehu je loď vždy v bezpečí, lenže na to postavená nebola“.
Prahy sú zrejme ani nie tak o zmene nášho života (pravdaže, aj ten sa mení), ako o zmene nás samých.
Osudové zmeny…
Osudové zmeny niekedy prichádzajú do nášho života hlučne a nápadne – končíme školu, uzatvárame manželstvo alebo ho končíme, zomiera niekto blízky, sťahujeme sa. Niekedy však k nám prahy prichádzajú nepredvídane, ako šanca.
Krásna kniha americkej rabínky a spirituálnej koučky s názvom Ani Boh vraj nie je neomylný. má podnadpis Ako prechádzať osudovými zmenami. Čítala som ju včera večer, aj dnes ráno – a myšlienky z nej mi víria hlavou. Rozprávala sa so mnou presne o tých veciach, ktoré ma trápia.
Obviňovala som sa, keď som zistila manželovu neveru, že som si nesprávne zvolila partnera. Nepáči sa mi striedanie partnerov a prístup ku vzťahom ako ku lotérii – keď to nevyjde s týmto, ideme ďalej. Snažila som sa budovať pevný vzťah na celý život, robila som pre to naozaj veľa v priebehu tých 26 rokov. Chcela som spoľahlivého a čestného celoživotného partnera, nie chlapa, ktorý by ma podvádzal a zradil. Kniha mi pomohla ujasniť si aj túto hranicu.
Z môjho pohľadu je v nej veľa inšpiratívnych vecí. Páči sa mi aj prechodový iniciačný rituál, pri ktorom človek dostáva meno, aj tradícia zmeny mena po osudovej zmene. Pretože niektoré zmeny nás naozaj dovedú k tomu, že sa stávame iným človekom.
Aj dnešná cesta je pre mňa takým prahom. Nie celkom dnešná – cestujem dnes len do Nitry, kde prespím, aby som skoro ráno vyrazila k ozajstnému prahu. Naučila som sa mať úctu ku „sile“ a ľuďom so schopnosťami rôzneho druhu. S jednou takou ženou sa zajtra stretnem – dôverujem Zámeru sveta, že je to pre mňa dôležité. Aj moja intuícia mi to šepká, som pred zajtrajškom očakávajúca.
Záverom…
Bolo by o čom písať k tejto téme, ale už nestíham. Čas pokročil, o hodinu a pol mám bus a musím ešte schody v bytovke umyť. Tak dajme náhodne otvorenú koincidenciu z knihy na záver – „vyhľadajte ľudí, ktorí s vami v dobe nepohody dokážu skutočne byť“.
Nuž, áno, práve takí ľudia – súcitiaci, láskaví, pevní – sú nad zlato. V každodennom živote, aj v tých osudových, prelomových okamihoch. Vďaka ním neprestávate veriť, že tam, za kopcom je slnko, a že raz vyjde. Hej, presne takí…
Elena 28.7.2019
Celá debata | RSS tejto debaty