otvorene

Každý z nás v živote zažíva straty. Zomierajú tí ktorých milujeme, strácame prácu, majetok, zdravie. Ale aj odvahu, dôveru, nádej… Možných strát je v živote naozaj veľa.

Ako prežiť stratu – „prejsť dverami“?

Tak o tom uvažujem dnes.

Zažiť stratu…

Nie, nie je jednoduché zažiť stratu.  A už vonkoncom nie je potom jednoduché vykročiť ďalej, pre nikoho z nás.

Povieme si tisíckrát, že sa pohneme k lepšej budúcnosti, no stále len prešľapujeme na mieste. Stačí malý podnet, záblesk spomienky – a znovu sa nehýbeme z miesta. Držíme sa ilúzií o minulosti – a čím viac do nej čumíme, tým sa nám zdá iluzívne krajšia (lebo máme tendenciu minimalizovať tie zlé spomienky a zameriavame sa na tie pozitívne) – a hlavne sa nám zdá bezpečnejšia, lebo to je niečo, čo už poznáme. Je prirodzené a ľudské, že sa bojíme ísť k niečomu novému a  neznámemu.

Výstižne o tom píše kniha Ani Bůh prý není neomylný, uvádza ako prechádzať osudovými zmenami. Tá postrčenie k zmene robí jednou myšlienkou „nechcem, aby o tých najdôležitejších voľbách v mojom živote rozhodoval strach.“

Vykročiť?

Táto myšlienka sa mňa silne zapôsobila, lebo ja nechcem, aby o mojom živote rozhodoval práve strach. Zmobilizoval ma od „ako neveriť nikomu“ ku „komu možno veriť“. V poslednom týždni som trochu pokročila, ujasnila som si nejaké veci.

Myslím si, že aby sme sa dopracovali ku pravému životnému poslaniu, musíme „belieť“,  stať sa zrelšími a pokornejšími. Že nie časom zmúdrieme, ale úsilím, ktoré do tej zmeny vložíme. Je pohodlnejšie sedieť doma pri telke či kdesi sa zabávať, ako investovať čas, peniaze a energiu do niečoho, čo nás vedie ku zmene samého seba.

Ak pochopíme, že strata nás má niečo naučiť, potom jej potenciál dokážeme využiť. Vôbec to nie je jednoduché, lebo silne zmeniť nás dokáže len silná strata. Je to ako keď had zvlečie kožu, úplne sa rozpadá dovtedajší život. Šamani hovoria v tej súvislosti o „šamanskej smrti“, hraničných udalostiach, ktoré človeka dovádzajú na okraj smrti. Má pocit, že tú situáciu neprežije – lenže keby ho nemal, nebola by to iniciácia. Tvrdia, že významná strata ako „smrť časti v nás“ vytvára priestor na zrodenie sa niečoho významnejšieho a lepšieho v našom živote.

Mňa tie moje životné straty zahnali do krajného zúfalstva, na kraj smrti, o tom niet pochýb. Nie som dokonalá, ani sa nechcem hrabať k dokonalosti, len sa úprimne sa snažím poznanie prijať a spokornieť. Zámer sveta vníma moje kroky a teraz ma láskavo ofukuje – aj minulovíkendové dni v Česku boli úžasné i plné poznania.

Ako vykročiť…

Naozaj vykročíme dopredu až vtedy, keď pochopíme, v čom je problém – že reagujeme v takej situácie v prepojení so strachom, t. j. z pozície dieťaťa, a nie dospelého chlapa či ženy, ktorými by sme už dávno mali byť. Aby sme naozaj zmenili svoj život k lepšiemu, sú potom potrebné tri kroky.

Prvý krok je postaviť sa na svoje pravé životné miesto – miesto dospelého človeka, začnem sa tam dívať, uvažovať a rozhodovať dospelo. Samozrejme sa tam nedá skočiť len tak – rovno vkročiť tam dokážeme, len ak sme si už konštelačne „prešli kruh“, presnejšiu tú jeho časť, ktorá predstavuje náš doterajší život s jeho jednotlivými etapami. V každej z tých etáp sa musíme vcítiť aspoň pár minút a zvládnuť v nich problémy, ktoré nám tam zostali nedoriešené, preto sa robia tieto kroky „konštelačne“, s podporou konštelatéra. Posunieme sa, ak sme sa postavili na 1 – a prežili si pocity, ktoré nás sprevádzali v bruchu mamy, či pri narodení. Ak sme sa postavili na 2 – a zažívali pocity nášho detstva, pozreli sme sa na dieťa, ktorým sme boli. Ak sme sa postavili na 3 – a vnímali svoju pubertu, svoj boj o hranice v živote. A potom vkročíme do 4 – našej vlastnej dospelosti. Či aj do 5, v ktorej sme už schopní bilancovať náš doterajší život a nájsť hlboký pokoj.

Druhý krok je, keď už sme vo svojej dospelej koži, vzdať sa konštelačne minulosti – môže to byť kadečo, čoho sa nevieme pustiť – zažité sklamanie, neúspech, či problémový vzťah. Už  ju nemusíme detsky biť po prstoch, aby sa nás pustila, ale dospelo jej poďakujeme za všetko, čo nás naučila a povieme, že si dovoľujeme od nej odísť navždy.

Tretí krok je prepojiť sa so svojou budúcnosťou, opäť konštelačne – a vykročiť k nej.

Pokladám konštelácie za jednu z najlepších  vecí v mojom živote – a som rada, že mám v nich výcviky. Snažím sa im porozumieť a mám k nim hlbokú úctu i pokoru. Ak chcem na niečo odpovede či sa chcem o niečom rozhodnúť, pozriem sa na to konštelačne – lebo mňa by ste mohli oklamať, ale konšteláciu nie.

Prepájam konštelácie s intuíciou, aj so šamanským poznaním. Moja cesta je teraz o prijímaní dôvery. A tak, ak sa rozhodujete  pre vykročenie k budúcnosti, pripomeniem jednu myšlienku, ktorú som už kedysi dala v tomto blogu „llapanta, saqesun, k´ančajpa makinpi jajk´aqpas saqewasunchu“. Ponechajte všetko v rukách svetla, ktoré sa nemýli…“

„Prejsť dverami“ dokážeme len s dôverou k Zámeru sveta…

Elena  22.10.2019

P.S.:

No áno, tam v diaľke je svetlo. A slnko vychádza – tak vám prajem veľa šťastia na ceste k novému dňu…

 Iste, fotka je moja, krajina na nej  je česká…