otvorene

Nečítam často cudzie blogy – k tomu som sa už kedysi priznala – jednak pre nedostatok času, a jednak preto, že väčšina z nich je o politike a nechcem jej venovať väčšinu svojho každodenného života, lebo si svoj čas vážim. Predvčerom som si ale prečítala blog, ktorý sa mi páčil – a dnes nadránom pribudla k tej téme aj séria blogov, ktoré ma očarili. Ako som sľúbila v mojom predminulom blogu, prezradím vám o tom teraz viac.

Téma „ľudia s postihnutím“ sa mi tieto dva dni zrkadlí…

Blog, ktorý ma zaujal – https://blog.postoj.sk/50634/s-downikmi-nikdy-nie-si-down. Nádherná príhoda a životná skúsenosť o jednom filmovom predstavení a hŕbe divákov – detí s postihnutím. Nejdem ju tu celú popisovať – ak chcete, prečítajte si ju v tom blogu rovno.

Z môjho pohľadu sú ľudia s postihnutím v našich životoch žiarivé svetielka. Učia nás oveľa viac ako my ich – dokážu sa nezištne podeliť, sú úprimní, tešia sa celým svojim srdcom. Žijú život naplno, kým my ho rozmieňame na kopu povinností (no veď kto ich nemá, patria predsa k životu, kývnete možno plecom) – a kopu ďalších povinností a povinností, nedokážeme sa z tej ich záplavy občas vymaniť. Sú pre nás i mementom, lebo sme to my, kto by si mal spraviť hranicu, aby sme aj žili popri plnení povinností.  Mne trvalo dlho vzdať sa druhej práce, teraz je pre mňa dôležitejší čas ako peniaze.

Špeciálnou kategóriou ľudí  s postihnutím sú pre mňa ľudia s autizmom. Sú spontánni, autentickí, plne prítomní. Už som kedysi spomenula nádherné vyjadrenie matky autistu – že obohacujú náš svet a náš život – a dnes ho dávam opakovane. Co mi přinesl synův autismus | Barbora Chuecos | TEDxPragueWomen. Dokážu žiť naplno. Možno práve o tom „žití naplno“ mala byť táto téma – a o tom, že mnohí ľudia pochybujú, či rodiny s postihnutými deťmi žijú naplno. Žijú. Pritom ich život nie je jednoduchý pre nich samých ani pre ich rodiny – musia zápasiť s rôznymi ťažkosťami – možno lepší prehľad o tom všetkom, s čím rodiny detí s pervazívnou poruchou zápasia, môžete vidieť na youtube, volajú ich „deti úplňku“ (Česi majú rozhodne viac videomateriálu o týchto deťoch a ich rodinách).

No práve tieto rodiny podľa mňa dokazujú, koľko životnej sily prekonávať naozaj ťažké veci im dáva láska k ich dieťaťu. Pozerala som niektoré tie filmy o osudoch detí a ich rodín po večeroch dva dni teraz počas výcviku – a žialila som za mojim synom, aj za životom, ktorý som s ním žila. Moc mi chýba.

Aj dnešný nadranný čas bol k téme detí s postihnutím inšpiratívny – kým som ešte na svitaní vybehla prejsť sa, čítala som blogy 22-ročnej dievčiny s postihnutím https://www.zivotplnysmagie.sk/.

Páčia sa mi ľudia s prenikavým myslením, bystrými postrehmi, a pritom láskaví vo svojom srdci. Presne také tie jej blogy sú, píše v nich o situácii ľudí s postihnutím. Pripomenuli mi, ako sa občas potrebujeme pozrieť očami druhého, aby sme videli svoju situáciu s odstupom. Lebo niekedy sa ľutujeme, sme zranení a tak máme pocit, že naše problémy sú najväčšie na svete. No vidieť očami toho druhého znamená uvedomiť si, že problémy má každý z nás  – nemá význam pozerať čie sú tie najväčšie, takej miery niet, aby to spravodlivo zmerala. Uvažovala som aký je to extrém že sú medzi nami na jednej strane ľudia natoľko nezištne obetaví a láskaví, a na druhej strane ľudia bez morálky, kadejaké šlápoty. Individuality a indivíduá – asi tak. Uvedomujem si však na druhej strane i potrebnosť takého protipólu, pretože práve to nám umožňuje vážiť si skutočne naplno, ak hranice a  tie pravé hodnoty niekto má. Zrejme toto sa mi tým chcelo pripomenúť – lebo niektoré hodnoty pokladáme za samozrejmosť, keď ich máme pevne zakotvené a automaticky ich predpokladáme u iných – nie je to tak. A zrejme mi toto priblíženie ich života chcelo pripomenúť aj to, aké hodnoty sú pre mňa mimoriadne cenné. Úprimnosť, spoľahlivosť, čestnosť.

Záverom…

Drobné vločky snehu poletovali dnes večer vzduchom.  Do rána zrejme nasneží, nuž uvidím, či sa ešte rozlúčkovo prejdem k rieke včasráno.

A prezradím, že dnes je zvláštny dátum –  v tento deň už nejaké tri či štyri roky, presne neviem – sa mi ukazujú zlaté hviezdičky a neviem doteraz, že prečo. Čakala som, či sa zjavia v rohu izby i dnes, keď nie som doma. Nemám nič, čo by som si mala spájať s týmto dátumom – podľa kalendára nie sú žiadne významné a medzinárodné udalosti. Tak neviem, čím je pre mňa tento deň taký významný. Raz sa mi iste osvetlí, vravím si trpezlivo, že čo to znamená…

Elena   18.1.2020