Niekedy si musíme privolať vlastné slnko – ja trebárs i biele oblaky plávajúce oblohou kamsi do diaľky, alebo i dážď – skrátka niečo živé, niečo naozaj živé. Neviem, či poznáte i vy taký pocit, ja ho v tejto chvíli mám.
Niekedy nás zaplaví taký pocit z hlbokej bolesti, inokedy ho pritiahne silný súcit s inými, a niekedy veľká únava. U mňa to bolo dnes dokopy
- bolesť – odchod Kuciakových rodičov zo súdnej siene, pretože neuniesli počúvať hrozné detaily o smrti ich detí mi pripomenul, ako som sa cítila ja, keď som v rámci súdnych konaní s lekárkou a následne s nemocnicou musela počúvať podrobnosti o smrti môjho dieťaťa – ukazuje to celé, ako nesprávne má nastavené spoločnosť práva páchateľov a ich obetí – tie sú dookola i v súdnom konaní zraňované, sekundárne traumatizované i takýmito detailmi, kým páchateľa pohodlne opatrujú – v tomto smere boli ďaleko spravodlivejšie súdy kedysi, keď páchateľ po jednorazovom pojednávaní doživotne šiel rovno na galeje ako dnešné nekonečné ofukovanie ľudských práv páchateľov,
- súcit – situácia v Číne, násilné uzavieraní ľudí doma – a hlavne jeho farizejské komentovanie našimi médiami – lebo, na rovinu, čo si myslíte, že bude u nás v prípade nákazy -nechajú azda infikovaných behať hore-dole a šíriť ju, tak ako to vraj v našom regióne robili niektorí spoluobčania pri infekčnej žltačke, kedy chodili do istého obchoďáku obchytávať rohlíky? I v Číne sa už údajne vyskytli takí, ktorí sa snažili naschvál nakaziť niekoho. No je tam i mnoho príbehov ľudskej odvahy a statočnosti, obetavosti – zdravotné sestry s tvárou otlačenou od masky, i rukami rozožratými od celodenného nosenia, robotníci budujúci nemocnicu do vyčerpania – čas vždy ukáže čo je v nás, odhalí našu podstatu…
- únava – skladanie tej skrinkostolíkovej postele, potom i troch skríň pre dcéry nám vyplnilo doma posledné dni. Navyše sa ich staré dve skrine, ktoré som pôvodne plánovala mať pre seba, rozpadli. A tak ma čaká ešte skladanie mojej novej skrine, len čo sa rozhodnem ktorú si objednám a potom i príde. Zatiaľ mám veci vo vreciach, s pocitom akéhosi provizória žijem. A uvedomujem si, aké to je nenáhodné – lebo to zrkadlí môj súčasný životný pocit celkovo.
Niekedy plynie čas a veci sa zdanlivo nehýbu – je to skúška našej dôvery Zámeru sveta i čas rastu. Nikdy nebudeme dokonalí, a nie je to ani moja ambícia. Len s chybami nám vlastnými sme úplní. Rast nie je o dokonalosti, ale o poznaní tieňov, ktorým v sebe potrebujeme čeliť. No zároveň sú veci, ktoré sa snažíme pre svoje dobro na sebe meniť – lebo podstata rastu je, aby sme šli vlastnou cestou životného poslania pevnejšie, jasnejšie. A niektoré úseky cesty sa nám otvárajú, až keď zbelieme „o stupeň“,. Je to ako vo farbách, tam tiež odlišujeme farby, ale aj odtiene – o stupeň svetlejší. Musíme sa tom skrátka dlhšie pracovať, kým sa posunieme dopredu.
Mne pomáha pozrieť sa na dobro-zlo situácie (no kde by nebola táto moja dilema), a tak sa teším, že ráno pri cestovaní konečne dočítam knihu Všetci draci môjho života.A aj to, že mám odvahu pozrieť sa zajtra na jeden problém, ktorý v sebe nesiem – hlboký hnev.
Zachytila som práve ten pocit, ktorý ma sprevádza v pozadí, a ktorý som sa snažila už nejaký čas zachytiť – je to v poriadku, a predsa nie je – je to silná myšlienka, dám o nej viac inokedy.
Záverom sa vrátim k pôvodnej myšlienke – ako si privolávate „osobné slnko? A čo je pre vás to vaše „vlastné slnko“, oblaky, či oživujúci dážď? Ja ich niekedy privolávam v predstave, a niekedy len zachytávam úžasnosť okamihov okolo seba – stačí mi vyzrieť z okna na oblohu. Nie, nie, na balkón teraz veru nejdem – viete, ako je u nás v tejto chvíli mrazivo?
Fotka je moja, pravdaže nie dnešná – z jednej letnej cesty na „vyhliadku“, ktorá je miestom môjho srdca – podelím sa, nech aj vám prežiari deň…
Sú chvíle, kedy stačí len vedieť, že slnko zapadá, no potom aj vychádza, zakaždým znovu. Šamansky vám tu všetkým posielam balíček energie, a tak ak sa zhlboka nadýchnete a vydýchnete, kúsok z nej sa na vás prenáša.
Elena 3.2. 2020
Celá debata | RSS tejto debaty