otvorene

Viem ako môžeme ušetriť tie veľké peniaze v priebehu jediného roka v tomto štáte – a teraz to poviem aj vám. Je to úplne jednoduché. Zrušme políciu, prokuratúru a súdy.

Veď uvažujme logicky, ľudia, načo nám aj sú tie inštitúcie?

Všetkých veľkých lumpov a mafiánov máme na slobode (a tí z nich, ktorí náhodou ešte vonku nie sú, tak čoskoro možno budú vďaka „administratívnym pochybeniam“ a „bezprecedentnému porušovaniu ich ľudských práv“).

Tí malí kriminálnici, ktorí vo väzniciach sú, majú zasa zaistený život bezstarostný, pohodlnejší ako vonku – tak akýže trest?

Pri priestupkoch sú mnohí páchatelia nepostihnuteľní, či nič od nich nevymôžete.

A samotná slovenská polícia, prokuratúra a súdnictvo sú dnes naozaj úplne scestné inštitúcie. Škoda našich zbytočne vyhodených peňazí na aparát dosiahnutia spravodlivosti.

Kedysi boli založené tieto inštitúcie pôvodne na OCHRANU OBETÍ PRED PÁCHATEĽMI. Žiaľ, dnes už nič také neplatí – tieto inštitúcie riešia iba ľudské práva páchateľov a ľudské práva páchateľov a ľudské práva páchateľov. Všemožne sa o nich starajú a zaisťujú pre nich pohodlný „full servis“. Ako páchateľ si určite môžete pochvaľovať existenciu týchto inštitúcií. Porozprávať o svojom roky trvajúcom utrpení by vám mohol napríklad Oskar Dobrovodský (písala som o tom opakovane, napríklad DNES 77. – Život v pekle v Malackách (zatiaľ).

Ak sa však stanete obeťou trestného činu – napríklad pochybenia lekára – veru ani jedna z tých inštitúcií vám na Slovensku nie je na nič. Obete trestných činov sú úplne mimo centra ich záujmu (na ich zúfalé, až bezprávne postavenie v SR som v mojom blogu poukazovala viackrát – napríklad v článku DNES 63. – It´s a long road… alias Vyzývam slušných lekárov alebo DNES 83. – Deravé zákony alias Ako som si obľúbila Ramba).

Veď posúďte sami:

1. V polícii sa dnes rozdávajú svedkom kópie výpovede, aby vedeli vypovedať „správne“ (DNES 88. – Ak ste ešte nevideli … alias Kaliňákov chliev).
2. Sú aj mnohí slušní policajti, pravdaže, ale tí sú zasa bezmocní, preťažení a majú zviazané ruky legislatívou priamo nahrávajúcou páchateľom (je azda normálne, že u 14-ročného kriminálnika sú jeho rodičia postihovaní za jeho trestný čin, ale za jeho priestupky nie?!!).
3. Na súde pridelia páchateľovi zadarmo advokáta, čo jeho obeť nemá – a musí si právnika zaplatiť.
4. Páchateľovi umožnia stretávať sa so znalcom, porozprávať sa o posudku, ešte pred procesom – aby sa mohol primerane brániť. Jeho obeť také právo nemá, znalca stretáva až na súde – ktovie prečo jej tento štát nepriznáva právo primeranej obrany?
5. Pri súdnych pojednávaniach sa berú nekonečné ohľady, aby sa náhodou neporušili práva páchateľa. Obeť nemá počas súdneho pojednávania na Slovensku právo ani na „rušivé emočné prejavy“ ako je plač – koho zaujíma, že ste v ťažkej depresii zo straty milovaného dieťaťa, ktoré zavinil páchateľ a že počúvať všetky tie hrozné veci o jeho smrti je pre vás zraňujúce?
6. Pojednávania sú z rôznych dôvodov presúvané, no hoci obeť môže byť prítomná, nemá právo na náhradu ušlej mzdy, t. j. dopláca na prieťahy v konaní práve ona aj materiálne.
7. Na pojednávania, ktoré sa týkajú hlboko osobnej a zraňujúcej životnej situácie obete, súd umožňuje prístup verejnosti. A to aj napriek nesúhlasu obete – ako to bolo v mojom prípade. Takže úplne neznámi ľudia môžu počúvať veľmi osobné detaily z vášho života či zdravotné údaje vášho mŕtveho dieťaťa.
8. Obeť síce má právo klásť otázky, no musí to robiť „správnym spôsobom“. Prečo obeť nemá právo položiť otázku spôsobom akým vie, ide predsa o jej snahu vyjadriť podstatu veci tak, ako ju chápe??! Mne sa opakovane stalo, že sudca ma opakovane napomínal kvôli formulácii otázky z právneho hľadiska. Nech štát obetiam trestných činov zaplatí právnické vzdelanie alebo nech akceptuje ich právo pýtať sa im primeraným spôsobom, aby ich hlas bol vypočutý.
9. Obeť na Slovensku dokonca nemá ani právo vyjadriť sa k rozsudku v časti o vine a treste – vyjadruje sa k nemu len prokurátor a páchateľ. Hoci páchateľ zabil jej dieťa, tento štát ju umlčiava.
10. Kým vo vyspelých krajinách obete chránia, pomenujú sa všetky dopady a dôsledky konania páchateľa na jej život, na Slovensku to absolútne nie je riešené. Hlasy obetí sú umlčiavané.
11. Za nehorázne neodborné a neseriózne rozsudky sudca nijako nie je trestaný. Mal by byť za škodu spôsobenú neodborným rozsudkom priamo zodpovedný.

Týmto spôsobom Slovenská republika spôsobuje obetiam sekundárnu traumatizáciu a ide o systémové týranie obetí z jej strany.

No prečo by sme to mali ďalej takto absurdne robiť? Ľudia, škoda našich peňazí. Nech si služby pre páchateľov platí kto chce – skladáme sa predsa už na ich dôchodky, zdravotnú starostlivosť, živobytie ich rodín. To je až-až – prečo by sme mali ešte aj financovať systém, ktorý pracuje pre nich? No načo?

Dôvera v slovenské súdnictvo je v súčasnosti mimoriadne nízka. To je pochopiteľné – už samotný názov Ministerstvo spravodlivosti na Slovensku pôsobí ironicky a neadekvátne. Prosím vás, videl tu niekto nejakú spravodlivosť?

Dôveru dávať slepo je nerozumné – na to, aby dôvera existovala musí byť správanie dôveryhodné.

Pokladali by ste za dôveryhodné správanie sudcu, ktorý sám navrhol páchateľke ako samosudca dva roky nepodmienečne s odkladom na štyri roky? A potom pri hlavnom procese uviedol, že bola preukázaná vina nemocnice, nie však páchateľky – službukonajúcej lekárky? Veď je to výsmech spravodlivosti – kto v tej nemocnici pochybil, azda upratovačka alebo vrátnička, ako to skonštatoval po rozsudku môj manžel?

A výstižne dodal – Maroško sa nemohol brániť vtedy, keď ho v nemocnici zabíjali. A nemôže sa brániť ani teraz.

Môj syn trpel, zomieral veľmi bolestne. Nezodpovedná neschopná lekárka nespravila potrebné vyšetrenia – neurologické, očné či CT vyšetrenie, ani neposlala moje dieťa na vyššie pracovisku, kde by mu ich boli spravili. Ani to len s vyšším pracoviskom nekonzultovala. Odpísala môjho syna – nasadila mu infúziu, antibiotiká a napriek zhoršovaniu stavu nespravila vôbec nič, aby pátrala po príčinách. Nechala moje dieťa s poruchou shuntu do rána v hrozných bolestiach zomierať. Zabila ho svojim nezodpovedným prístupom. A teraz sa vykrúca, nedokáže ani čestne priznať svoju chybu – kde je jej ľudské svedomie a odborná česť?

Maroško sa brániť nemôže, ale ja ho brániť budem. Nedovolím aby smrť môjho dieťaťa niekto zamietol pod koberec. Chcem spravodlivý trest za akúkoľvek cenu. Nebudem sa bezmocne prizerať, ako slovenská justícia chce nečestne vinníčku vykrútiť. Je mi ľúto, že táto spoločnosť nedokázala zaistiť spravodlivosť. A hanbím sa pred svojim mŕtvym synom, že som sa na spravodlivé riešenie od tejto spoločnosti vôbec spoliehala a strácala čas.

Ľudia, keď sa stanete obeťou pochybenia lekárov, tak sa vám zosype celý svet. Zomrie človek, ktorého milujete. Je to, akoby vás zrazu niekto pripravil o ruku aj nohu. A potom musíte znášať od štátu takéto správanie, ako som popísala vyššie. A aj ho ešte teraz popíšem.

Život obetí pochybení lekárov už nikdy nie je úplný – ich čin zasahuje hlboko do jeho podstaty. Už nie ste šťastní, ani spokojní, len prežívate. Moja rodina nesie dôsledky činu tej lekárky vo všetkých oblastiach.

Ste neustále traumatizovaní sekundárne – viete, čo je to ísť do obchodu, kde ste denne kupovali synovi jeho špecifickú stravu – vybraný druh salámy, chrumiek, jogurtov, zelené jablká, ovocné cukríky? Vidieť sanitku? Počuť niektoré piesne?

A k tomu tie hlúpe rečí podaktorých indivíduí – v marci budú od smrti môjho syna už dva roky, my sme doteraz nedostali ani cent náhrady za pohreb a už vôbec nie nijakú nemajetkovú ujmu. No už krátko po Maroškovej smrti sa šírili reči, ako sa obohatíme na synovej smrti (DNES 23 – Ako sa nabaliť na svojom mŕtvom dieťati alias Pani X. Y. z Revúcej).

Všetci tí, ktorí sa v budúcnosti stanete obeťami pochybení lekárov v tomto štáte, niekto vám zabije dieťa či iného blízkeho – vezmite si poučenie z našej situácie – keby som sa nebola zachovala čestne a nesnažila sa ponechať na spoločnosť nastolenie spravodlivosti voči vinníčke, tak už dávno moja rodina nemusela takto trpieť. Keby som napríklad bola páchateľku zhodila zo schodov vtedy ráno v nemocnici, keď moje dieťa mali konečne z Revúcej prevážať na vyššie pracovisko – už klinicky mŕtve – tak už by som bola dávno na slobode „na podmienku“. Alebo by ma ani vôbec nezavreli, pretože som to spravila „v rozrušení mysle“. K páchateľom sa tento štát správa skrátka ohľaduplne – k obetiam nie.

Viem, že slušní ľudia sa snažia správať vždy slušne – lenže ak sa stanete obeťou pochybenia lekárov, tak to na Slovensku neplatí a musíte sa začať správať inak.

Verte. Je mi to ľúto.

Elena K. I. Predná Hora, 17.10.2015