otvorene

Kade-tade po svete ľudia putujú. O duchovnom putovaní v tejto chvíli uvažujem, a niečo z tých úvah aj vám prezradím.

Cesty a pútnici…

Niektorí putujú po miestach, ktoré majú zvláštnu duchovnú silu, či aspoň magický cveng. Jedni sa vyberú do amazonského pralesa, iní putujú do Mekky či do Compostely, do Jeruzalema, ku Stonehenge, na prechod Pacifickou hrebeňovkou, či aspoň na púť do Levoče.

Púť mávala  – a pre mnohých aj dnes máva  – rituálny, nábožensky  a duchovne podložený  význam. Aspoň raz za život bola púť pre veriacich (a je v podstate skoro jedno, o akú vieru šlo) zásadnou métou. Týkala sa niečoho, čo nás presahuje.

Často sa vyberajú ľudia putovať v náročnej životnej situácii – psychicky či fyzicky oslabení. Veria, že cesta im prinesie poznanie, odpovede na ich otázky, zmenu k lepšiemu, vylieči ich rany, zbavia sa utrpenia, nájdu nov zmysel života. Alebo putujú ľudia rituálom prechodovým – na ceste k dospelosti, na ceste ku šamanskému predurčeniu. Táto cesta býva prelomovou životnou skúsenosťou.

A nemusí ísť len o putovanie kamsi na duchovné miesta. Aj cesta lesom môže byť hlbokou duchovnou skúsenosťou, ak komunikujeme s prírodou. Vyraziť na dva či tri týždne do lesa môže byť naozaj oslobodzujúce a rozširujúce naše hranice.

Nemusíme sa ani caráchať kamsi do Tramtárie, do ďalekých krajín, zmysluplné je niekedy aj posedieť si v tichu hodinu či dve v lese za dedinou, s otvoreným srdcom vnímať prírodu všetkými zmyslami a súznieť s ňou. Niekedy stačí, že nás les len tak upokojujúco objíme, je to rozhodne najvernejšie objatie.

Putovanie sú situácie, kedy je podľa mňa cesta dôležitejšia ako cieľ. Každý jeden z krokov pri putovaní má zmysel. Nie je dôležitý cieľ, ale zmena, ktorú na nás cesta zanechala. Možno je to aj trochu buddhisticky poňaté, že cesta reprezentuje náš život, od začiatku až do konca ňou kráčame. Vlastne to videli takto mnohí – život ako cestu – filozofi, umelci, náboženskí predstavitelia – cesta životom je obraz, ktorý máme v sebe archetypálne podmienený.

Putujeme ku svojmu pravému poslaniu, zrelosti, životnému zmúdreniu. myslíte, že ideme stále dopredu, síce niekedy rýchlejšie a inokedy pomalšie, ale stále dopredu? Alebo sa podaktorí aj vraciame, cúvame? Niekedy mám pocit, že robím krok dozadu.

Putovanie…

Neviem presne, čo od putovania očakávam ja (no dobre, tak viem, ale nemusím vám všetko prezradiť). skrátka nech sa už konečne trochu viac oteplí a vyrazím. Jasne cítim ako ma to ťahá na jedno konkrétne miesto – do Dubníka. Už minulý rok mi to Zámer sveta nejako sekal, tri razy som sa tam chcela dostať a zakaždým do toho niečo prišlo. A teraz som sa kvôli Dubníku dokonca do turistického krúžku prihlásiť plánovala, lebo – no hádajte, kam chceli ísť v apríli – lenže korona sa privalila.

Možno by šlo ten Dubník prepojiť s putovaním lesom, dva moje priania v jednom – napadlo mi v minulom týždni. Odtiaľto putovať lesom až tam a späť lesmi, to by mohol byť úžasný zážitok.

Cesty a pútnici patria k sebe. ..

Ľudí cesty vždy fascinovali. Aj jedna z mojich obľúbených piesní – ruská, pravdaže – Ech, dorogi – hovorí o cestách a prachu ktorý sa na nich víri, a smútku, ktorý nás nimi sprevádza, a o tom, že nepoznáme svoj osud a môžno zložíme krídla uprostred stepí…

Pútnikov mali ľudia kedysi v úcte. Putovanie im pridalo na životnej vyrovnanosti, aj múdrosti – lebo pri kráčaní na dlhej ceste a zážitkami, skúsenosťami s cestou spojenými, človek získava nový pohľad na veci i na seba samého, má dostatok času uvažovať o všetkom a mení sa aj jeho pohľad na ľudí okolo neho. Dnes mnohí putujú akurát tak nákupnými reťazcami (mimo pandémie, a niektorí i počas nej).

Ak by ste si mohli vybrať, aké miesto by ste si vybrali na svoje putovanie ?

Elena   14.4.2020

P.S.: Ach, miest na putovanie je veľa, aj u nás a v Česku je viacero miest so silnou duchovnou energiou. A ten Dubník – pre mňa iba jeden z nich je pravý, ale jasné že nedám, ktorý to je – však nech sa mi tam nepohrnú davy. A vyrazím tento rok, už čoskoro – s putovaním nebudem čakať na dôchodok, však ktovie čo s dôchodkovým vekom Sulík prevedie…