otvorene

No, tak o presne o tej krajine dnes uvažujem – o krajine bez strachu. A o strachu v našom živote, pravdaže.

Z čoho všetkého majú ľudia strach?

Sú to „malé“ ľudské strachy (no nie sú malé, pravdaže, vedia nás zavaliť, ale týkajú sa jednotlivca)  – bojíme sa nepochopenia, hádok, násilia, klamstiev, nevery, podrazov, smrti blízkej osoby, straty nádeje či straty ilúzií, niektorí aj samoty, či partnerstva, nedostatku peňazí, straty práce či straty zdravia, choroby, smrti či života…

Potom sú strachy väčšie, zdieľame ich s nejakou skupinou iných ľudí. Bojíme sa pandémie, hladu, plnenia či neplnenia programového vyhlásenia vlády, Matoviča či Fica.

A sú strachy veľké, globálne, hospodárske krízy, migrácia, zmena klímy, tie zasahujú veľké skupiny ľudí, prípadne aj všetkých nás.

Tlak všetkých tých nami prežívaných strachov v jednej chvíli je zmes všetkých tých troch skupín strachov. A u niektorých ľudí, ktorí vnímajú strach intenzívne, môže ísť až o chronifikované pretraumatické nastavenie podľa mňa, taká stále napätá strunka kdesi v nás.

Ráj je Země Bezestrachu

– zasvietila mi dnes veta v starom zošite s myšlienkami, ktoré sa mi páčili. Triedila som veci na vyhodenie a táto veta mi plávala kdesi v podvedomí, až náhle dosadla. No jasné, viem prečo som ju kedysi napísala do toho zošita. Uvedomila som si však jej význam úplne presne až dnes, naplnila moje srdce. Raj je miesto, kde máme pre väčšinu strachov oporné body. Môžeme tam voľne dýchať – lebo strach nám zviera hrdlo vo vzťahu ku určitému miestu, času, človeku, situácii.

A keď už som tak s pomocou Zámeru sveta múdrela, pristrčil mi pod nos ďalšiu koincidenciu, o ktorej som potom uvažovala. Presne pod tým výrokom o raji ako bezstrachovej krajine bol citát, ktorý hovoril o bezpodmienečnej láske. a došlo mi v jednej chvíli, aká je to iluzívnosť a nezmysel chcieť bezpodmienečnú lásku – lebo to znamená milovať niekoho za každých okolností, nech sa už voči nám správa akokoľvek. Vzťah je o tom, že sa dvaja ľudia voči sebe správajú čestne a zodpovedne, milovať človeka, ktorý mi vedome ubližuje rôznymi spôsobmi, nie je o láske. Veru, myslím, ž láska má byť podmienečná. Tak som sa chvíľu vŕtala v minulosti, pri tom triedení vecí. Kadečo som objavila v tých spomienkach, aj v tých veciach – a vrátila som sa späť k tej úvahe o našom strachu. Kládla som si otázku  čo dokáže poraziť strach.  Došla som k záveru, že nádej. Lebo odvaha je len podľa mňa len prejavením nádeje navonok.

Nádej a odvaha – hm, tak to je piatkový obrázok. Úžasnú radosť som z neho mala – ani nie tak z obrázku, ako z toho, čo je na ňom. Po stromoch pri sporiteľní zostali len suché pne. A tento malý rebel to dal, rastie…

No áno, keď prekonáme strach, rastieme. Strach nás uväzní, tak ako jablonku pletivo plota.   Je to tak – raj je naozaj krajina bez strachu.                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                 

Elena   25.4.2020