Niekedy sa oblohou rútia temné mračná, na zem sa valia prívaly dažďa a pod náporom mrazivého vetra krehnú prsty. Potom sa zrazu čiernosivá obloha roztrhne, slnečné lúče roztrblietajú svet a vyčaria nežnú, jemne chvejúcu sa dúhu. I v živote to občas tak býva, že temné časy prežiari svetlo nádeje, také krehké, že sa bojíme aj dýchať…
Hmla sa valila z končiarov Tatier včerajším ránom…
Popŕchalo. Podchvíľou vietor ostro dýchol a lomcoval konármi stromov a rozfukoval mi vlasy cestou k homeopatke. Pri návrate do Popradu som už v diaľke videla ich končiare, slnko rozohnalo hmlu a zrazu bol deň prežiarený jeho lúčmi.
Všetky fotky sú moje, pravdaže.
Paralelu so životom som sa v tom snažila nájsť, kým som trávila pár hodín čakajúc na autobus domov. Potĺkala som sa preto sprvu obchoďákom ako nákupná maniačka, čo sa zúfalecky vrhne do obchoďáku, len čo ho otvoria. No boli ich tam davy, poviem vám, obchody akciami lákali. Kúpila som dcéram nejaké drobnosti. Znechutená týmto obchodoblúdením a predezinfikovaná pri vstupe do jednotlivých obchodíkov – po piatom z nich som si povedala „dosť“ a vyrazila som do parku. Vietor ma verne sprevádzal. Vrán nebolo, vyrazili hľadať potravu mestom, popri chodníkoch som ich občas hľadať predtým videla. Len pierka sa povaľovali kde – tu v tráve. Prianie, že by som chcela havrana, ozajstného živého havrana, ma zaplavilo. No odkiaľ by som ho už len tak dostala, napadlo mi v prvej chvíli, no potom som sa ponorila do pocitu nefalšovanej hlbokej vnútornej radosti z tej predstavy. Neviem prečo ma to tak potešilo, ale havrany ku mne patria oddávna. Viem pochabo snívať, ach. K tej hrejivej predstave i slnko vykuklo spoza mrakov.
Temné noci duše…
Knihu s týmto názvom napísal Thomas Moore. Kedysi som ju čítala požičanú, a teraz ju mám i vlastnú. Aj som si z nej podchvíľou v parku čítala. Od rána som si z nej podchvíľou čítala, v buse, čakajúc na električku do Tatier, aj vracajúc sa z nich.
Kniha hovorí o ťažkých situáciách, do ktorých sa v živote každý občas dostávame. A vníma ich ako prechodový rituál, prechod ním nás mení. Zaujímavo Moore popisuje nutkavé rituály, ak človek neprejde rituálom ku väčšej zrelosti, ale stratí kontakt so svojou dušou. Vtedy robí prázdne rituály – zameria sa na hmotné veci, módu a obliekanie, alkohol, drogy, peniaze. Ozajstný rituál podľa neho človeka prepojí s tým, čo je naozaj dôležité – s pochopením a prijatím duchovného rozmeru každodenného života. Nuž hej, až temná obloha nám umožní vážiť si lúčik slnka či krehkú dúhu.
Striedavo som sa ponárala do úvah o tej knihe a prečítanej myšlienke z nej, a občas som sa vracala v myšlienkach k dopoludňajšiemu rozhovoru s homeopatkou. Proces tvorivého hľadania – zvláštne, k akým prepojeniam môžeme dôjsť. Som ohromená, vravela som si v duchu na margo poznania, ku ktorému sme došli. Na jednej strane ma tá hlboká nenáhodnosť všetkého vedie k hlbokej úcte voči tomu, čo to tu riadi a takej odovzdanosti Ceste, na druhej strane ma to istým spôsobom vnútorne desí.
Elena 28.5.2020
P. S.: Ach, hej, pravdaže aj dva srdiečkové kamene som si z Tatier priniesla. Často sa mi ich podarí nájsť dva.
Celá debata | RSS tejto debaty