otvorene

Tornádo, ktoré sa včera objavilo v Poľsku. Nivočiace búrky v Česku, Nemecku, Rakúsku, Slovinsku i Chorvátsku. Zosuv pôdy do mora v Nórsku. A predpovedané silné dažde u nás.

O tom v tejto chvíli budem uvažovať.

Sledujem počasie, nakoľko v rámci mojej prebiehajúcej dovolenky túžim ísť lesom.

A tak nedočkavo, znechutene, smutne, tvrdohlavo sledujem predpoveď počasia. Tá rozhodne nie je vhodná na týždeň či dva cesty lesom – podľa toho, čo sľubujú meteorológovia. Bude liať, tvrdia – a u nás od skorého rána plnia svoj sľub

https://www1.pluska.sk/spravy/zo-zahranicia/video-nasich-ceskych-susedov-pustosia-silne-burky-pocasie-slovensku-nebude-nic-lepsie

Tak to je. Nesťažujem sa – prijímam, že Zámer sveta má dôvod ma do toho lesa teraz nepustiť. A naozaj úprimne som mu poďakovala nadránom, že ma chráni.

Pokiaľ len prší a neobjaví sa tu tornádo, neničia nás záplavy, tak sa na dážď niet čo sťažovať…

Môžeme cítiť len hlbokú vďačnosť, že počasie tu teraz nie je nivočiace. A tým, ktorých zasahuje desivou silou, posielať aspoň energiu a prianie dobra.

Lebo nedá sa pofňukávať, že tu prší, keď si pozriete v tom článku na linku, ako v Nórsku zosuv pôdy vzal do mora niekoľko domov. Žili tam ľudia po celé roky, možno aj generácie – a zrazu je všetko preč. Ich domov, ich spomienky, všetko čo mali. Skláňam sa s úctou pred ich osudom.

Toto sú situácie, kedy si uvedomíme, že niet väčšej a menšej bolesti – je len bolesť. A strata. A rana osudu, ktorá môže byť šancou v živote niečo zmeniť. Lebo tí ľudia nezostanú nariekať na skale do konca života, že ich domy už niet. V prvej chvíli možno, zrejme áno, no potom pôjdu ďalej a budú svoj život budovať nanovo.

Pozrela som si nadránom aj zábery a videá z tornáda v Poľsku…

Moc súcítim s ľuďmi, ktorí to zažili. Strach, krik, plač detí tam znel – nie sme naučení v našich končinách na tornáda, a nedokážeme sa im ani tak účinne brániť ako Američania. Chýba nám systém povinných krytov pod domami. Je len zázrak, ak sa niekomu nič nestane.

Poškodilo domy, narobilo škody. Spôsob riešenia takých situácií je u nás pomalý a na prírodné pohromy tohto typu slabý. Ak sa nedokážeme vzchopiť a minimalizovať poškodzovanie prírody, potom by sme mali rýchlo nájsť spôsob, ako minimalizovať dopady tejto našej devastácie Zeme.

Bola by som rada, keby sme dokázali zvrátiť klimatické zmeny, ktoré prinášajú tvrdé dopady. No akoby sme sa mnohí spoliehali na to, že ten zázrak urobí ktosi iný, za nás, bez nás. Dávame si záväzky, že znížime emisie za 20 či 30 rokov. Podaktorí nám tu rabujú a nivočia lesy – a my sa prizeráme. Zabíjajú zvieratá hnojivami – a my sa prizeráme. Vypúšťajú do vody chemikálie a odpady – a my sa pozeráme.

Neuvedomujeme si,  nechceme si priznať, že tá devastácia prenikla do našich životov tak hlboko – že máme jedy v potravinách, v obydliach, vo vode. Že mnohí jedia kopu liekov a ich zvyšky i cez filtrovanie  v čističkách idú do vody. Alebo berú drogy – a reziduá vo vode musíme znášať všetci. Že niektorí sa správajú bezohľadne ku zvieratám – utrpenie zvierat vozených na bitúnky je pre nás vzdialené. Akosi sme pokrivili ľudské práva – že môžeme robiť čo chceme, nikoho do toho nič. V skutočnosti každý náš krok niekoho zasahuje, čosi ovplyvní.

No a čo, to je počasie, poviete si možno. To je moderná spoločnosť. To je civilizácia – čo vlastne chceš – nebudeme predsa žiť bez áut, mäsa, moderných liekov a bezhlavého konzumu.

Neviem, možno je. A možno je civilizovanosť o niečom úplne inom…

Elena    8.6.2020