V čiernej noci zúrila obrovská búrka, dunela tmou, blesky bili ponad hladinu mora a osvetľovali ju v prudkom lejaku matne striebristým svetlom. Akoby nastal koniec sveta, všetko vírilo v temnote. Nadránom búrka konečne utíchla, nastala tma a ticho. Čas plynul. Nie, nebol koniec sveta, vychádzalo slnko. Aj po najhoršej búrke prichádza, vždy znovu a znovu. Aj teraz […]

Svitanie presvetlilo breh, belasobelasý vták tam však nebol. Vietor sledujúc kroky svetla úplne zmeravel. Belasý vták zvolal: „Vietor, hej, vietor“. Vietor podskočil, ten hlas ho prebral. Prebehol prudko hladinou mora, rozhrnul náhlivo vlny. Pri bielom kameni na morskom dne ležalo telo belasobelasého vtáka. Vietor napäl sily a biely kameň aj belasobelasého vtáka […]

Čas plynul ako voda horskej rieky, unikal do nenávratna. Sypal sa ako piesok v presýpacích hodinách, každým lupienkom kvetu, ktorý vietor kamsi odnášal… Belasý vták sedel na morskom brehu. Belasobelasý vták sedel obďaleč, so sklonenou hlavou, stiahnutý hlboko do seba. Vládlo ticho, ktoré prerušoval len šum vĺn, bijúcich o morský breh. Slnko zapadalo za obzor, […]

Povieval teplý vánok a jemne sladkú vôňu kvetov v zlatistom ráne rozvieval všetkými smermi. Vlnky s ním nedočkavo poskakovali hladinou mora, vyskakovali na breh ostrova. Nad ostrovom vládol hlboký pokoj. Až taký, že oblaky, trblietavo biele v lúčoch slnka, zastali na svojej nebeskej púti v zvedavom očakávaní, čože sa to dnes deje… Deň plynul ťahavo ako med, […]

Vlny mora bili o breh ostrova. Rozsýpali biely piesok zo strany na stranu, zhŕňali ho a opätovne rozsýpali… Belasobelasý vták v lúčoch ranného slnka ležal stále nehybne. Lúče vychádzajúceho slnka ho pohládzali. Vietor mu jemne povieval perím, zasýpal ho lupeňmi červených kvetov šíriacich omamne sladkú vôňu. Nakoniec sa pohol. Otvoril oči. Posadil sa. […]

More ticho šumelo. Noc postupne ustupovala svitaniu. Na brehu ostrova v bielom piesku stále nehybne ležal belasý vták v prvých lúčoch vychádzajúceho slnka. Vietor nervózne preháňal oblaky oblohou, cválali ako splašené kone. Zakryli slnko. V diaľke sa zablyslo. Belasý vták sa náhle pohol, slabučko, takmer nebadane. Po chvíli zdvihol hlavu. Posadil sa namáhavo. Vietor […]

Svitalo. Slnečné lúče nesmelo prerážali tmu. Modromodrý vták ležal na brehu mora, kam ho vietor odhodil z nebezpečnej blízkosti vĺn. Tie počas noci prestupovali občas hranicu a vrhali sa na breh ostrova. Vietor ich vytrvalo zavracal späť do mora. Slnko už zlátilo pobrežie, keď sa modromodrý vták pohol. Perie mal mokré, na ľavom krídle mal krvavý šrám. Nebolo […]

Deň sa lámal, prichádzala noc. Modromodrý vták smutne sedel na brehu ostrova a díval sa na biely kameň. Bol úplne skrehnutý, premočený morskými vlnami, ktoré bili o breh, aj vyčerpaný, pretože sa po celé hodiny márne snažil dostať ku kameňu späť. Bol so silami na konci, zatváral oči. Náhle vietor ustal. „Zastanem teraz“ povedal vietor. „No ty by si […]

Brieždilo sa. Prvé slnečné lúče dopadli na kraj ostrova. Pozlátili biely piesok, lemujúci breh. More sa tíško kolísalo, malé vlnky špľachotali nežne ako matkina uspávanka. Vánok niesol vzduchom vôňu červených kvetov. Modromodrý vták tíško spal, pritúlený k bielemu kameňu. Modrá farba jeho peria vytvárala nádherný kontrast k bielobe kameňa. Ten vydával […]

Slnko prežiarilo breh. Lúče hádzalo už od svitania sebaisto, pretože vedelo, že modromodrý vták pri kameni na ostrove už bude sedieť navždy. Tak aj bolo – kameň a vták spokojne vyčkávali na jeho prvé lúče. Ich siluety vystupovali z temna svitania. Modromodrý vták potriasol ospalo hlavou. Vrhol zasnený pohľad na krajinu, vynárajúcu sa svitaním z temna noci. […]