otvorene

Je to veľký rozdiel – žiť v kráľovstve, a žiť v nejakej krajine, spravovanej vládou. Presnejšie, mal by byť. A tak si dnes spoločne položme zákernú otázku – a naozaj ten rozdiel je? A hej, páči sa mi, že prezident chce v zastúpení sudov Ústavného súdu SR mať len elitu, morálne silných, čestných odborníkov. No tak, niečo už o mne viete, tak […]

Vločky snehu poletovali, prstom veľkého maliara usilovne pretierali krajinu do bielobiela. Bolo už predpoludnie, keď sa chodníkom v parku ktosi blížil. Vianoce sa s očakávaním zadívali na prichádzajúcu postavu. Bol to akýsi bezdomovec, v ošúchanom tmavohnedom kabáte a teplej béžovej ušianke. V pravej ruke niesol igelitku, ľavou sa opieral o palicu, vyrobenú […]

Spravodlivosť je slovo, ktoré v tomto štáte pokrikuje kadekto. Ibaže čo je spravodlivosť? A ako ju môžeme získať, ako sa k nej v tomto štáte dopracovať? O tom, aj o kadečom ďalšom práve teraz. Spravodlivosť… Ako bohyňu s miskami váh ju zobrazujú asi preto, aby sme citlivo merali. Aby sme videli dve strany – a nielen iba jednu, ak spravodlivo chceme […]

Čas letel k Vianociam. Hej, k tomu času, ktorý v nás vyvoláva toľko radosti z darčekov, plných stolov a pokojného oddychu. V ktorom si plníme sny o tom, čo všetko by sme chceli mať, veď splácať to začneme až o tri mesiace. Všetci sa k tomu skvelému času dychtivo náhlili – bežali obchodnými centrami aj zásielkovými internetovými obchodmi s ich […]

Mrazivú pieseň vietor spieva dnes krajom celým, z oblohy znáša vločky a deň je bielobielym… Ihličie vonia bytom, prišiel zas Vianoc čas, pokoj, radosť a šťastie praje si každý z nás. Vianočný stromček bliká, koláče vôňu šíria, priehrštím dobro dávať je teraz pravá chvíľa… Mrazivú pieseň vietor rozvieva krajinou pokryl lúky i […]

Niekedy vidíme a nevidíme zároveň. To, čo si myslíme, že vidíme, býva hodne iluzívne. Dívame sa – a nevidíme. Uvedomujem si to u seba, a v mojich blogoch o tom pri hľadaní svojej cesty uvažujem. Vidieť naozaj je veľká vec – či už vo vzťahu ku svetu, alebo k iným ľuďom. O tom je aj odkaz víly vážky z Rozprávkovania 10. Ale dokážeme vidieť naozaj? […]

Víla vážka sedela pri studničke, ktorá ponúkala chladivú vodu na kraji lesa. Sedela so sklonenou hlavou v tichu prichádzajúceho svitania. Dívala sa na jej čistú a priezračnú hladinu, na ktorej prvé lúče vychádzajúceho slnka vyčarili nežné ligotavé záblesky. „Vidím ťa, studnička“ nežne sa dotkla prstami ligotavej hladiny, usmiala sa „naozaj ťa vidím“. […]

Šestnásťročný chlapec zavraždil a potom aj znásilnil dve dievčatká – mali len 12 a 13 rokov. Bola to jeho životná voľba – spraviť tento čin. V dnešnom blogu vám poviem niečo o tom chlapcovi, aj o životných voľbách – aj úžasnú knihu v súvislosti s tým vám spomeniem… Na začiatok netypicky k tej sľúbenej knihe… Chlapec, kterého […]

No tak dnes som narazila riadne ťažkú tému. Čo poviete, naštvem vás ňou, rozosmejem, alebo dojmem…??? Veď uvidíme. Prezradím vám ešte, že mňa ten chlap – lebo ja vám dnes napíšem o jednom úplne konkrétnom chlapovi, ktorý ma chytil za srdce – naozaj dnes chytil za srdce. Skutočne ma dojal, je úžasný. Ako vám to poviem – niečo je, a niečo má. […]

Kdesi tam vo výške nad našimi hlavami plávajú oblaky. Dnes o nich – odkaz víly vážky bol spojený s otázkou, či ste ako oblak. Nuž, aký je oblak? Čo znamená „byť ako oblak“? O tom uvažujem v mojom blogu dnes. No hej, prišli ste na to, čo máme spoločné s oblakmi? Pravdaže, tú otázku som dala aj sebe, nielen vám. Uvažovala som o nej – a na niečo […]