otvorene

Tak už nám schválili zákon o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti – povedal by Švejk a utrel by si slzu, pretože na rozdiel od „sociálnej“ slovenskej vlády mu záležalo na ľuďoch.

Kto z poslancov zdvihol 25. 6. 2014 ruku za túto zlodejinu si môžete menovite pozrieť na stránke nrsr.

Podstatou novely zákona  – tak ako to už na Slovensku býva to, nie je to, o čom sa hovorí, ale to, o čom sa mlčí.

Nejde teda ani zďaleka len o to, že lekári budú musieť ísť spraviť prvú prehliadku novorodenca do troch dní za rodičkou domov (predstava lekára sprevádzaného políciou na návšteve novorodenca je naozaj kuriózna). Ani o to, že sa zaviedol každoročný zdravotnícky audit pracovných podmienok pre všetky kategórie zamestnancov, hoci v rámci prvej a druhej kategórii zamestnancov len v najlacnejšej forme funkciou bezpečnostného technika (mimochodom, „sociálna“ vláda to nezavádzala z lásky k pracujúcim ľuďom, ale kvôli upozorneniu EÚ na porušenie článku 258 zmluvy o fungovaní EÚ z dôvodu nesprávnej transpozície článku 7, v dôsledku toho hrozila Slovensku pokuta a nie malá – mohlo ísť až o cca 65 tisíc eur denne!).

V skutočnosti základným problémom je tabuľka 3., určujúca zoznam diagnóz hradených z verejného zdravotného poistenia v plnom rozsahu – a ako sme si uviedli v minulom článku o Zlodejine.smerovala aj výhrada exprezidenta práve voči tomuto zoznamu. A ja mám k nemu výhradu tiež.

Je to zlodejina, čo nám spravila táto „sociálna“ vláda. Pretože ak ste človek, ktorý pracuje a  platíte zdravotné odvody každý mesiac poctivo, tak sa v solidárnom zdravotnom systéme na slovenský spôsob stávate iba lacnou dojnou kravou. V prípade choroby máte nárok na platenú návštevu lekára len 7 dní počas roka a keby ste šli na PN, prudko sa tým zníži príjem vašej rodiny za daný mesiac. Ja aj teraz chodím do práce, hoci beriem antibiotiká, pretože môj plat je jediným príjmom rodiny.

A napriek tomu, že poctivo platíte zdravotné odvody, budete si na liečbu bežných chorôb priplácať.

Tak o to ide v tej tabuľke 3.

Popri ľuďoch s onkologickým či iným závažným ochorením, ktorým poskytovanie bezplatnej starostlivosti v rámci ich liečby plne podporujem, totiž zahŕňa tabuľka 3. aj liečbu závislých.

S nelimitovanou úhradou liečieb pre nich skutočne nesúhlasím.

Ak chcete pochopiť o čom píšem – príďte sa pozrieť v niektoré popoludnie počas týždňa na Prednú Horu, ako sa títo ľudia „liečia“ aj z našich zdravotných odvodov. Verím, že je pre nich pohodlné dostať každý rok takýto trojmesačný pobyt úplne zadarmo – opaľovať sa, hrať futbal či tenis, bicyklovať sa, hľadať huby či len tak sa prechádzať bez zdravotného sprievodu. Pritom suma, ktorú investujeme za deň pobytu jedného závislého na Prednej Hore sa blíži k 45 eurám (z toho len stravná jednotka je vyše 5 eur na deň – máte toľko v rodinnom rozpočte na stravu pre každého člena svojej rodiny?). Vynásobte si to 90-timi dňami pobytu. U mnohých z nich pritom ide o opakované a opakované pobyty. Kým vo väčšine vyspelých krajín si alkoholici a fajčiari musia na svoj nezodpovedný životný štýl priplácať v rámci vlastného zdravotného poistenia, na Slovensku sa bremeno ich zvýšených nákladov na liečby prenieslo na tých zodpovedných.

Státisíce eur sa dávajú v tomto štáte navyše aj na projekty, vylepšujúce prostredie pre nich.  Po smrti môjho dieťaťa som uverejnila fotografie protialkoholickej liečebne – šach vo veľkosti človeka na nádvorí, umelá fontánka v miestnosti pri kávomate, eurookná či kompletne znovu a znovu prerábané vnútro liečebne – a detskej nemocnice, kde môj syn zomrel (s dierami v stenách a len nahrubo ohodenou vakovkou popri výťahoch).  Tí, ktorí poznáte realitu bežných spádových nemocníc v regiónoch (hrôzu tých podaktorých postelí, matracov, vankúšov a ďalšieho vybavenia) si zrejme uvedomujete, na čo poukazujem.

Je to hanba štátu, ktorý sa správa nespravodlivo a nadštandardne investuje do ľudí nezodpovedne pristupujúcich k vlastnému zdraviu, čím hrubo narušuje zmysel poistného systému v slovenskom zdravotníctve (nezohľadňuje sa poistné riziko, chýba systém motivujúci ľudí správať sa voči vlastnému zdraviu zodpovedne). Ja by som v rámci zdravotných odvodov radšej financovala rehabilitačné pobyty pre deti s postihnutím, na ktoré ich rodiny nemajú peniaze alebo by som zdravotné odvody dala na liečebne pre dlhodobo chorých. Je mi smutno, keď vidím po návrate z práce popri našej bytovke prechádzať sa dajakú alkoholičku (ako v kúpeľoch, ibaže tam si to ľudia hradia sami) či cestou z práce od autobusu k našej bytovke stretávam takýchto „pacientov“, z ktorých niektorí by už vďaka každoročným pobytom mali mať inventárne čísla.

Je to aj hanba ľudí, ktorí egoisticky znovu a znovu chodia ťažiť z našich zdravotných odvodov bez hanby a výčitiek svedomia.  Skutočne sa nezamýšľajú nad tým, že sa my ostatní musíme na ich nezodpovedný život skladať? Že nám tie peniaze v bežnom živote chýbajú, hoci zodpovedne pracujeme a že doplácame na ich osobnú nečestnosť? A zďaleka pritom nejde len o náklady na ich opakované protialkoholické liečby – na čo všetko im platíme popíšem inokedy v článku Spravodlivosť, s. r. o.  – Vypadnutí zo solidarity).

Na nespravodlivosť až absurdnosť zdravotného poistenia  na slovenský spôsob poukazujú niektorí odborníci už dlhšie, informácie nájdete aj na rôznych blogoch. A tak si položme otázku – prečo sa táto vláda správa hrubo neštandardne v oblasti zdravotného poistenia v porovnaní s vyspelými krajinami?

Predná Hora, 29.6.2014