otvorene

Zabijeme vás vo vašich domovoch – vyhlásil  17-ročný útočník z vlaku vo videu, uverejnenom islamským štátom. On dostal šancu od Európy, Európa od neho nie.

V dnešnom článku sa venujem preto ešte raz téme extrémneho násilia – pohovoríme o živote v stálom strachu, o tom, ako spoznať teroristu, či ako možno násilie zastaviť.

Mali by sme žiť v stálom strachu?

Je ťažké žiť vo svete, kde šance nefungujú. Vo svete, ktorý nie je o nádeji. Vo svete stáleho strachu, pretože idete dňami „nášľapných mín“. Vo svete, ktorý nie je o dohodách. Niečo podobné zažívajú v bežnom živote obete domáceho násilia.

Takže mali by sme sa začať báť. Medzičasom sa už médiami mihli správy o dvoch ďalších útokoch, tak ako som písala v článku Hlas dňa 5. A keďže dnes oslavujú Belgičania Národný deň, predpokladám napriek maximálnej ostrahe ďalšie pokusy zaútočiť v priebehu dneška a najbližších troch dní.

Ako poznáme teroristu?

Zavádzam vás, samozrejme – ani nie tak ja, ako naše ilúzie o útočníkoch, vytvárané médiami.Je totiž potrebné odlíšiť násilníka a človeka, ktorý pácha extrémne násilie. Paradox, však?

Na prvý pohľad obvykle nespoznáte ani jedného – násilník v bežnom živote býva často človek navonok dobre maskovaný, zdatný v komunikácii, pôsobí priateľsky, nikto si nedokáže predstaviť, že by mohol ubližovať, týrať psychicky i fyzicky…

A človeka, ktorý plánuje extrémne násilie, nespoznáte už vôbec – nejde o jeden typ osobnosti. Spoznať môžeme tých naozaj chorých – psychotických, tiež aj psychopatických, impulzívnych, asociálnych páchateľov. Ale tretí typ páchateľa neodlíšime tak ľahko –   sú to ľudia vysoko zraniteľní a zvýšene citliví na nespravodlivosť, krivdu, posmech, neprijatie. Tým, že nejaké reálne ublíženie vo svojom živote zažije, jeho citlivosť naň sa zranením ešte zvyšuje.

Okolie takéhoto páchateľa nespozná, pretože o ňom okolie nevie takmer nič. 17-ročný vrah bol podľa jeho okolia nesmelý a pokojný – uvádzajú médiá. Navyše pred činom sa istý čas páchateľ „odpútava“ – izoluje sa čoraz viac od okolia, a uzaviera sa postupne často i voči blízkym. Znakov je, pravdaže, viacero – zažívaná nepohoda, centrácia, disociácia (stručný popis znakov nájdete v mojej práci Problematika extrémneho školského násilia, voľne dostupnej na internete).

Pritom šlo jasne o plánovaný čin – keďže zanechal dokonca i„posolstvo“– videozáznam o plánovanom čine. Takéto činy nie sú dôsledkom impulzívneho konania, ale dlhodobého zvažovania a prípravy.Priamym spúšťačom bola zrejme smrť jeho priateľa, ale často to môže spustiť len zdanlivá maličkosť, pretože takéto rozhodnutie je dlhodobo plánované, pripravované. Schéma spustenia násilia vyzerá zdanlivo úplne jednoducho – je to OADS – O (oprávnenosť, cíti sa oprávnený použiť násilie, pretože mu bolo ublížené), A (alternatívy, aké iné možnosti okrem násilia na riešenie situácie má), D (dôsledky, často vníma že už niet čo stratiť), S (schopnosti, verí v úspešnosť svojho konania, pripravuje sa naň a plánuje, čím zlepšuje svoju sebadôveru i možnosti). Z môjho pohľadu najdôležitejšia je oblasť A – ak človek prestane vidieť iné možnosti, prestávajú byť podstatné dôsledky i schopnosti,  hľadá možnosti.

Média uviedli, že bol 17-ročný útočník pripravený zomrieť – nuž takmer všetci páchatelia extrémnych útokov zomierajú pri čine, väčšina z nich dokonca vlastnou rukou, takže nie sú v tomto smere iluzívni, a je to často shooting spree. Existuje pieseň, ktorá ich myslenie v tomto smere plne vystihuje – „pročjít sám, když můžeš udělat svět lepším…“Preto ich nemôžeme zastaviť, zo svojho pohľadu nepáchajú zlo, trestajú ho. Hej, často sú ciele – obete páchateľovi úplne neznáme, ale prostredníctvom nich trestá spoločnosť. Vtedy sú to obvykle ciele „mäkké“ (t. j. veľa ľudí na jednom mieste, s čo najmenším potenciálom obrany). A ja mám obavu, čo sa tými cieľmi v Európe rýchlo stane.

Čo treba spraviť, aby sa veci zmenili a svet bol bezpečným?

Fúha, neviem.Je to ťažká otázka – presnú odpoveď nemá asi nikto. Ale dobre, nebudem uhýbať – bolo by potrebné spraviť toho veľa. V mojich prácach (k téme, v rámci medzinárodných konferencií) som sa zameriavala na riziká v oblasti školstva – deti sú pre mňa tie najbezbrannejšie bytosti, ktoré hlboko milujem. Platí, že – čím jasnejšie a spravodlivejšie pravidlá má škola, tým menej násilia sa vyskytuje medzi žiakmi navzájom, čím lepšiu psychosociálnu klímu má škola, tým menej je násilia voči učiteľom.

A prenesme si potrebné kroky na spoločnosť. Takže na rovinu – čím jasnejšie a spravodlivejšie pravidlá bude mať spoločnosť, tým menej násilia bude medzi ľuďmi, čím lepšiu psychosociálnu klímu bude mať spoločnosť, tým menej bude útokov na ňu ako celok.

Pre vytvorenie takých pravidiel je potrebné prestať prehlbovať majetkové nerovnosti a výhody boháčov, odmeniť poctivú prácu, zaistiť ľuďom dôstojný život, zvýšiť úctu k rodine a jej podporu v spoločnosti, prestať banalizovať zlo a dôsledne ho trestať.

A myslím, že by sme nemali prijímať migrantov – ani „pracovníkov z krajín tretieho sveta“ – čo je najnovší zastierajúci termín pre prísun týchto ľudí na Slovensko. Hodnotovo rozdielna spoločnosť vo verzii, kde sa prijímajúca krajina musí prispôsobovať svojimi pravidlami prichádzajúcim s ich výrazne odlišnými pravidlami a zvykmi, je zlou verziou príbehu. Je dlhodobo neprijateľná a nefunkčná. V každej spoločnosti, do ktorej prichádzate, jednoducho musíte prijať jej pôvodné pravidlá, inak radšej nikam nechoďte a seďte doma. Ísť medzi vlkov a žiadať, aby prestali loviť, je rovnako absurdné, ako v Európe rušiť vianočné symboly, aby sme neurážali prišelcov s islamskými zvykmi. Pre kačky je prirodzené plávať a zakazovať im plávať len preto, že medzi ne prídu sliepky, ktoré plávať nevedia a mohlo by ich plávanie kačiek urážať, je hlúposť.

A čo dnes záverom?

O tom, čo všetko by bolo potrebné spraviť, aby sa svet stal bezpečným miestom, by sa dalo písať naozaj dlho, dlho, dlho.

Ibaže – dám to jednou vetou – je ťažké žiť vo svete, kde šance nefungujú a ktorý nie je o nádeji…

Elena K. Ištvánová   Predná Hora, 21.7.2016