otvorene

„Človek mívá ve svém srdci hluchá místa – a do nich vstupuje utrpení, aby ožila…“

                                                        (Graham Greene, Jádro věci)

Múdri ľudia hovoria, že utrpenie je pre každého z nás tým najlepším učiteľom, že jeho lekcie sú najintenzívnejšie, najsilnejšie. Možno ani nechceme byť takí intenzívne vzdelávaní, hovoríme si niekedy. Zažili ste to už tiež, však?

O utrpení…

Niekedy sa v našom živote stane niečo zlé. Niečo, čo nás bolestne zasiahne. Máte pocit, že svet sa otočil hore nohami a poriadok sa stratil… Niečo, na čom nám moc a moc záleží, je zrazu preč a nemôžeme to mať zasa späť, hoci by sme chceli, tak veľmi by sme chceli…

Niekedy nám niekto ublíži tak strašne, že prestaneme čokoľvek cítiť a nie je ľahké sa k svojim pocitom vrátiť. Niekedy nám niekto ublíži tak strašne, že je pre nás ťažké komukoľvek veriť a nie je ľahké začať dôverovať.

Nemá zmysel…

Nemá zmysel klásť si otázku, že prečo sa to stalo práve nám. A komu by ste to priali, komu by sa to malo stať namiesto nás? Zrejme nikomu, ASPOŇ JA SOM POCHOPILA, že nikomu na svete neprajem, aby mu niekto zabil dieťa. Správna odpoveď na otázku „prečo sa to stalo práve nám“ je preto otázka „a prečo by sa to malo stať komukoľvek inému?“

Zlé veci sa stávajú. Hoci nechceme, aby sa stávali, stávajú sa.

Dobro a zlo…

Už párkrát sme sa v mojom blogu bavili o relativizácii dobra a zla, či o ich pozitívnych i negatívnych stránkach. Pravdu povediac, ja na mojej terajšej situácii akosi nič dobré nevidím. Život, ktorý som mala, je preč a namiesto neho je… Nie, nemôžem o tom písať, je to veľmi, veľmi zlé.

To, čo chcem v súvislosti s dobrom a zlom napísať, je to, čo povedal kedysi tuším už Starý zákon, že človek v sebe nosí dobro i zlo a sám volí medzi nimi. Ja teraz jasne chápem, že iba my sami volíme medzi nimi, je to výsledok našej vnútornej voľby a nie vonkajších okolností. V takej situácii prestane pre nás byť podstatné, kde stoja tí ostatní, stráca význam ich hodnotenie i posudzovanie, nemá to význam. Pokladám to za moc dôležité stáť jasne na strane dobra, to je taký môj osobný príbeh z dávnych čias, o ktorom vám viac nenapíšem, ale ja mu rozumiem.

Čo je pri utrpení dôležité…

Ak by sme hovorili o nejakej úžasnej knihe súvisiacej s témou utrpenia, tak dnes dajme odbornú – Jaro Křivohlavý Pozitivní psychologie. Hovorí o radosti a nádeji, o odpustení, zmierovaní a prekonávaní negatívnych emócií, Jasné, že je dobrá, ale ktorá Křivohlavého kniha dobrá nebola?

Podľa neho, to čo pomáha ľuďom v ťažkých časoch je optimizmus a nádej, sebaúčinnosť a sebareflexia, premyslené ciele a cesty k nim. Aj hodnoty, ktoré v živote uznávame – v rámci nich je podstatný najzákladnejší súbor hodnôt, tzv. „morálny kódex“, t. j. to o čom sa človek domnieva, že je to dobré.

Kniha je plná odborných postrehov – ako napríklad, že čím vyššia je miera depresie, tým je nižšia hladina nádeje. Hovorí i o empatii, afiliácii, resiliencii. A tiež o tom, že sú významným ochranným (protektívnym) faktorom, oporou v zlých časoch, láskyplné a vrelé vzťahy. Křivohlavý hovorí o tom, že je to „byť človekom medzi ľuďmi“.

Hej, v zlých časoch by človek nemal zostávať sám. Nikto nevyrieši problémy za nás, ale je dôležité môcť sa s niekým úprimne porozprávať. Křivohlavý hovorí o význame zdravého súcitenia, ktoré „sa rodí tam, kde cítime, (poznávame), že utrpenie druhého človeka je vážne, že ide o dôsledok niečoho, čo si nespravil sám a že to je nespravodlivé.“  Najintenzívnejšie súcitíme a zdieľame s tými, ku ktorým cítime emočnú blízkosť, lásku (tzv. compassionate love). Citovú blízkosť spája s kvalitou intimity a mierou vzájomnej dôvery (dôverovania a dôveryhodnosti), poctivosti, čestnosti a úprimnosti.

A čo ešte k utrpeniu…

Existuje aj jedna psychologická hra s tričkom – nakreslite si ho na papier, alebo ho aj vystrihnite – na jeho prednom i zadnom diele je niečo, čo chceme povedať ostatným o sebe – obrázok, nápis, čokoľvek. Čo by ste dali vy na takéto tričko, čo by ste chceli iným prezradiť o sebe?

Keď sme už pri tých tričkách, nápisoch a utrpení – počula som nedávno jeden pekný príbeh od ženy, ktorá prekonávala zlé časy. Bola dokonca v Južnej Amerike za šamanom a ten jej povedal, aby si vyrobila tričko s nápisom „Prežila som“. A nakoniec, keď si ho napriek pochybnostiam vyrobila a obliekla, pochopila silu toho nápadu i výroku. A to tričko vraj nosí vo chvíľach „smutnění“ dodnes…

Záverom…

Dáme hru na jednu otázku? Hm, jasne, dobre – viete, že dnes vám odpoviem skutočne pravdivo a bez vytáčok. Som dnes hodne smutná.

Čo by som vám teraz povedala – naozaj úprimne? Ak chcete pochopiť utrpenie, pozrite si film Removed, a jeho pokračovanie Remember My Story (Removed Part 2), nájdete ho na youtube.

Elena K. Ištvánová   Predná Hora, 15.10.2016

P. S.: Pri čítaní Křivohlavého mi napadá, že Otčenášek (Když v ráji pršelo) má skrátka pravdu. Dvaja, to je viac ako jeden. Ale rovnako je to viac ako tri. V istom zmysle je to vôbec najviac…