otvorene

Je veľká životná úloha pochopiť komu naozaj môžeme v živote veriť. V súvislosti s ňou som si dala dnes nadránom zopár otázok.

Vo včerajšom blogu som uvažovala o tom, ako zmúdrievame – hlavne vo vzťahu k iným ľuďom,  v dobrých či zlých skúsenostiach s nimi sa učíme, komu môžeme a komu nemôžeme veriť. Zmúdrievanie a dôvera zjavne úzko súvisia.

Prečo je dôvera v živote veľmi veľká vec? Komu a ako dôverujeme? A komu naozaj môžeme dôverovať?

Tak o tom všetkom bude dnešný blog.

Môcť veriť…

Základná otázka vzťahov – dôvera. Presnejšie – dôveryhodnosť, pretože sa nestotožňujem s predstavou, že by sme mali dôverovať komukoľvek a že ak dôverujeme, ten druhý sa začne správať dôveryhodne.

Je nezmyslom veriť niekomu, kto sa správa nedôveryhodne. Len si zbytočne privodíme zranenia, napriek našej maximálnej dôvere sa niektorí ľudia spoľahlivo správať nebudú.

Dlho mi trvalo, kým som pochopila, že dôveryhodnosť je osobnostná charakteristika, nie spôsob správania. A dnes som presvedčená, že ak sa niekto zachová nečestne voči niekomu inému, bol by sa tak schopný správať i voči mne. Jednoducho naše skutky o nás hovoria veľa.

Správne poradie vo vzťahu je najskôr dôveryhodnosť správania – a až na jej základe môže vzniknúť dôvera. Samozrejme, že vo vzťahu ide o vzájomnosť dôveryhodného správania a utvárania dôvery, inak nejde o vzťah.

Iní ľudia…

Nie, neveríme každému rovnako. Každý človek nás môže niečo naučiť, ale málo našich stretnutí je „ozajstných“, hlboko zmysluplných – Česi majú na to krásny výraz „opravdické setkání“… stretnutie, v ktorom sa na nič nehráme a sme načúvajúci bez predsudkov a hodnotení, prijímajúci bez posudzovania, úprimní. V ktorom sme jednoducho sami sebou a bez masiek. Málokto a málokedy na to má dostatok sily a odvahy, pretože sú to znepokojujúce stretnutia a nemožno ich naplánovať, nacvičiť, len v nich ísť „naživo“ s vlastnou kožou na trh.

Také stretnutia a rozhovory sa líšia od bežných svojou hĺbkou, úprimnosťou, otvorenosťou. Možnosť sebaodhalenia, t. j. byť ochotný a  schopný hovoriť o svojich zraniteľných oblastiach, závisí nepochybne od toho, akí sme my sami silní a odvážni, ale aj od toho, nakoľko sme schopní v tej chvíli tomu druhému človeku dôverovať. Je tam vždy v pozadí trochu strachu –  „môžem sa ti zveriť s tým, čo je pre mňa dôležité a citlivé, nezneužiješ moju dôveru, dokážeš načúvať bez hodnotenia a predsudkov, posudzovania?“

Zmysluplné vzťahy…

Vôbec nie je jednoduché dôjsť ku hlbokej vzťahovej dôvere – intimite, pretože ľudia sa často boja –na jednej strane túžia po blízkosti, ktorá dáva človeku pocit, že je prijímaný, potrebný, milovaný –a na strane druhej majú obavu vzdať sa istej miery slobody v rozhodovaní a voľnosti v prospech vzťahu. Túto ambivalenciu musí každý človek vyriešiť sám za seba, prijať záväzok možno len dobrovoľne. Málo vzťahov je kvalitných, lebo sa snažíme pozitíva vzťahu brať, ale s prijímaním obmedzení  – „záväzku“ – máme problém.

Neschopnosť vytvoriť trvalý záväzok signalizuje jediné – nezrelosť našej osobnosti a hodnôt. Pravdaže, môžeme si hovoriť donekonečna, že môžeme stretnúť niekoho ešte lepšieho, že nemôžeme záväzne prehlásiť, že niečo bude navždy – ale v pozadí toho je  len náš vlastný strach prijať reálny záväzok. Pretože zrelý dospelý človek dobrovoľne prijíma v živote záväzky – má jasno, že chce chodiť pravidelne do práce, mať jedinú stabilnú partnerku a usporiadanú rodinu, domov, starať sa zodpovedne o svoje deti, v niečo veriť a mať zmysluplné životné ciele. Viete si predstaviť ako riaditeľ firmy, že by ste do práce prijali zamestnanca, ktorý vám vyhlási, že  ani nevie, či príde do práce i o mesiac, pretože  „veď stať sa môže hocičo, čo keď nájde lepšiu prácu,,?!“

A ešte podstatnejšie to je to vo vzťahoch – veď v živote robíme zásadné kroky, ktoré by ľudí mali spájať – splodíme deti a vychovávame ich, budujeme dom,…

Platí jedno – ak chceme žiť v stabilnom vzťahu, má zmysel spoliehať sa iba na dostatočne zrelého, spoľahlivého človeka, ktorý dokáže prijať dobrovoľne trvalé životné záväzky.

Bezvýhradne dôverovať…

Každý z nás by zrejme chcel mať niekoho, komu môže bezvýhradne dôverovať a miesto, kde sa môže cítiť v bezpečí – domov, však? Mať bezpečné zázemie domova je silnou ochranou pre človeka v časoch dobrých aj zlých. Domov je zdrojom radosti a pohody, aj sily a podpory.

Múdro to povedal Mrkvička v jeho Knížce o radosti (už som párkrát spomenula v mojom blogu) – „kdysi jsme byli jedno – já a můj domov.“ Má pravdu, ako deti sme cítili, že domov je miesto, kam patríme. Podľa Mrkvičku je domov aj neoddeliteľnou súčasťou našej dospelej životnej cesty – je to „úděl cesty i životní zralosti“, snažiť sa obnoviť pôvodnú jednotu a tvoriť alebo spolutvoriť nový, vlastný domov. Niekam patriť, spolunáležať.

Ibaže bezvýhradná dôvera vo vzťahu neznamená slepo dôverovať – taká dôvera môže vzniknúť len hlbokým poznaním, pochopením a prijatím silných i slabých miest druhého človeka. Aj presvedčením sa v rôznych životných situáciách, že sa voči nám zachová spoľahlivo, zodpovedne – dôveryhodne. Ak sa voči nám niekto zachová nečestne a nespoľahlivo na začiatku, potom je lepšie sa vrátiť z kratšej cesty a nesnažiť sa ho zbytočne dookola pretvoriť na spoľahlivého a zodpovedného človeka.

Jasné, v jednej chvíli musíme mať odvahu, pretože nikto nemá certifikát spoľahlivosti a doživotnú záruku na ňu a skúsiť dôverovať, vkročiť do vzťahu.

A hej, dôveryhodnosť nie je o dokonalosti a nerobení chýb, všetci sme omylní. Je o obojstrannom záväzku natrvalo stáť pri sebe v dobrom aj zlom. Teda – hlavne v tom zlom, lebo na dobré časy takých, ktorí by pri nás stáli, nájdeme raz-dva…

Naša voľba…

Sú vzťahy, v ktorých si vyberať nemôžeme (napríklad v pracovných vzťahoch, či v primárnej rodine, ktorú si nevolíme) a potrebujeme si postaviť nejakú hranicu, v rámci ktorej sme ochotní dôveru poskytovať.

A sú vzťahy, ktoré sa týkajú nášho najhlbšieho súkromia – domova, tam voliť môžeme a mali by sme voliť s rozmyslom, aby sme mohli dôverovať bezvýhradne. Pretože – ako hovorí Mrkvička – „domov je místo, kde se odkládají masky“. Vytvoriť domov s niekým – to je záväzok. A záväzok nemôžem len tak odrieknuť, môžem ho len zradiť – ním zrádzam partnera, ale i seba.

Preto sa podľa mňa rozpadá tak veľa vzťahov, lebo tam dochádza ku zrade záväzku – partneri spolu nezdieľajú zlé chvíle, len tie dobré. A v tej zlej chvíli prestáva jeden z partnerov „spoluniesť bremeno“ a zachová sa nezodpovedne. Tam končí dôvera, je to jej smrť. Lebo zachovať sa nezodpovedne, nespoľahlivo v zlej, ťažkej situácii znamená naučiť partnera „ja  nie som spoľahlivý človek a nedá sa mi veriť.“

A samozrejme, vzťahy končia i pre neschopnosť snažiť sa vytrvalo o znovuzískanie dôvery partnera, ak neúmyselne naruším vzťah. Chyby občas robievame každý, ale zvládneme ich prekonať, len ak otvorene priznáme chybu a dokážeme si s partnerom spolu sadnúť a úprimne sa porozprávať. Pretože to je signál zdieľania a záujmu vzťah udržať. Láska je o možnosti naozaj veriť.

Záverom…

Dáme hru na jednu? Dnes hej. Takže trebárs – čo je podľa mňa dôvera? Je to puto veľmi hlboké a veľmi cenné – je o tom, že v nás niekto verí viac, ako my sami...

Za takú dôveru, ak ju poznáme, by sme mali cítiť hlboké vďačnosť voči životu.

No a tak už viete, o čom bude môj zajtrajší blog (teda, dnes ešte jeden bude, ale nie Ariana)…

Elena K. Ištvánová   Predná Hora, 4.12.2016

P.
S.: Ani neviem, čo je viac, či mať niekoho, kto nám verí, alebo niekoho, komu veríme my. Asi oboje, najlepšie je, ak ide v oboch prípadoch o jednu osobu, však?

A môj syn, jeho nežný, dôverčivý úsmev…

(Blog som napísala ráno, konečne sa mi podarilo dať sem aj tú fotku… Ale mala som dôveru k sebe, že to dám…)