otvorene

Počujete, počujete ten tichý smiech Života?

Započúvajte sa. Ťuká o okenice ako tichý dážď, ktorý oživuje Zem. Zahŕňa nás okamihmi, trblietajúcimi sa v každodennosti, zradostňujúcimi bežný život a umožňujúcimi vidieť jeho čaro. No áno, žijeme zmysluplne, ak ich dokážeme zachytiť, nepotrebujeme sa pachtiť za zvláštnymi zážitkami a „prehlušovať nudu všednosti“, lebo sme schopní rozumieť zázračnu úplne obyčajného života, a ako mimoriadne vidíme práve zdanlivo obyčajné maličkosti.

A tak dnes o obyčajných maličkostiach.

Maličkosti dneška…

Plížila som sa skutočne neskutočne chladným dnešným ránom u nás v horách, klasicky ako ja – v tričku, až dolu pod kopec k autobusu a myslela som na včerajšok.

Nie že by bol dnešok zlý – začala sa pre mňa dvojdňová vynikajúca vzdelávačka o diagnostike vzťahovej väzbe, čo je spôsob nášho pripútania ku dôležitej osobe, predovšetkým ku matke v detstve. Ak sa puto naruší, to má veľký dopad na naše vzťahy s inými ľuďmi i v dospelosti, na spôsob ako s nimi zaobchádzame, na bezpodmienečnosť prijatia takých, akí naozaj sme a pevnosť vzťahu. Sú to pre život veľmi dôležité i odborne zaujímavé veci.

A hej, zvláštna koincidencia, nečakaný darček som dostala  – predstavte si, magickú bytosť, ktorú mám hlboko, hlboko v mojom srdci – draka. Sedím teraz v posteli, držím draka v ruke a vytešujem sa, je prekrásny (no čo sa smejete, som skrátka také romanticko-pochabé dieťa – aj tak je ten drak naozaj čarokrásny).

Včerajšok…

Leto u nás v horách už odchádza, rána sú chladné. Vzduch jesenne spriezračnieva – a ja som si uložila do pamäte včerajší deň, bol prekrásny a rezonoval vo mne aj dnes. Milujem jeseň v horách, šla som včera sama lesmi, sprevádzaná tisícmi zvukov, farieb a vôní. Nerozumiem celkom slovám o tichu lesa, ja vnímam jeho ustavičnú premenlivosť a jeho hlasy. Uvažovala som o veciach, o ktorých vám určite nič nenapíšem, pretože v nás často bežia paralelne rôzne pocity, niektoré na povrchu a iné zasúvame hlboko, neviditeľné očiam kohokoľvek. Iným ukazujeme len to, čo chceme. Nuž tak – preto vám dnes porozprávam radšej niečo o minulom víkende – a, pravdaže, aj o tom tichom smiechu Života.

Sobotný večer…

Tma sa šinula krajom, naťahovala dychtivo postupne nedočkavé ruky všade, všade, všade. Blížila sa búrka, po horúcom dni sa valila prudko, náhlivo, o to rýchlejšie sa nad Prednou Horou zmrákalo. Z diaľky sa ozývala tiahlym hrmením, blesky križovali temnú oblohu.  Nakoniec odoznel divoký tanec bleskohromov, už len občas hrom zarachotil v diaľke – a nastalo len tiché, úľavné  šumenie dažďa.

(Veru už bolo treba osviežiť poriadne zem. V sobotu sme vyrazili ráno do hôr s mojou najstaršou dcérou  Kikou, na miesta, kde sme ešte nikdy neboli. Boli tam nádherné miesta, no naozaj sme v hĺbke lesa iba na dvoch miestach našli veľké mláky, žaburiny  – predstavte si, v jednej sedel nádherný žabiak, zlatohnedý, no Kika ani ja sme sa  ho neodhodlali pobozkať, a tak sme prišli o šancu na princa). Väčšina cesty bola ale prašná, kde – tu popraskaná od sucha, potrebovala zúfalo osvieženie. A hej, ja som čakala na dážď tiež, v mysli som ho privolávala – pretože som chcela ku bytovke zasadiť ružu, ktorú som  už v stredu v predstihu dostala k mojim piatkovým  meninám. V nedeľu ráno som ju aj zasadila, nech prežije – nemám rada rezané kvety, tešia ma živé.)

A predstavte si, búrka zahnala do úkrytu aj netopiere. Tie inak veselo každú noc neúnavne lietajú okolo našej bytovky, hvizdavo si pospevujú.

(Kedysi v mladosti bol netopier mojim verným duchovným sprievodcom – netopiere ma sprevádzali v ťažkých chvíľach. Hm, hm – napríklad keď som bola raz v lete v nemocnici, to som mala nejakých 15 či 16 rokov. Sedela som túžobne pri otvorenom okne – bolo mi smutno a túžila som ísť domov,  moc a moc. Netopier ma vtedy verne sprevádzal, lietaval okolo mňa aj hodinu, zakaždým. Poverčivé babky na susedných posteliach ma preto pokladali za čarodejnicu. Vlastne ma netopier sprevádzal dlho, dlho, stretávala som ho vo viacerých životných situáciách. Až neskôr ho vymenil havran, havrany a vrany sú mojimi spojencami dodnes, moc ich milujem – chcela by som, aby môj popol po smrti rozsypali čiastočne na miesta, kam som chodila s Maroškom a čiastočne v popradskom parku, plnom vrán.).

Tichý smiech Života…

Ja teda mám  netopiere dodnes celkom  rada, ale moja najstaršia dcéra Kika sa sťažuje, že ju budia. Jasné, lobovala som u nej v prospech netopierov aj včera ráno. Aké sú milé, užitočné a inteligentné, skrátka prekrásne a že nám ich sem skrátka zoslal Osud, pretože nič nie je náhodné. Dieťa je bystré, nadané, máme rovnaký zmysel pre humor – a tak len na mňa pozrela  a opýtala sa s vážnym výrazom  „mami, keď tak netopiere lietajú okolo nášho okna a budia ma, myslíš, že je to posolstvo Osudu, že sa mám stať Batmanom?“ Pravdaže, smiali sme sa na tom potom.

Moje najzvedavejšie dieťa. Ten jej vážny výraz – nedajte sa ním nikdy oklamať – obvykle sa opýta nejakú diabolskú otázku. Odmala ma nimi chytala –„mami, keď sú právnici, sú aj ľávnici –  a čo robia? Mami, keď sa píše Ježiškovi, aby nám niečo doniesol, komu sa píše, aby nám niečo odniesol – Luciferovi?“

Inak žartuje moje najdlhšie dieťa, prostredná dcéra Svetlanka – moje a Kikine hlášky ju obvykle nepobavia. No milujem na nej jej úprimnú a nepredstieranú súcitnosť – má napriek trochu zlomyseľnému humoru naozaj láskavé srdce.

A moja najmladšia dcéra, Jazmínka – tá puberťácky občas skúša moje hranice humoru nečakaným oslovením menom „Elenka, vravela som Ti…“. Zakaždým  rýchlo príde na to, že kde je hranica, lebo na také jej oslovenie ju bez výnimky „seknem“ (na čo reaguje radostným smiechom, že rybička skočila na háčik), alebo ju „nepočujem“.

Záverom…

Prajem vám život plný radostných obyčajných maličkostí… A pre potešenie nahodím obrázky draka a mojich včerajších nájdených srdiečok, však sú prekrásne?

Krásny večer všetkým plný pohody a pokoja prajem…

Elena   Predná Hora, 24.8.2017

P.S.:  Fialové ruky má z černíc.

A hej – ľuľkovec zlomocný, najnebezpečnejšia jedovatá rastlina strednej Európy (jeho latinský názov je Atropa Belladonna, Atropa bola bohyňa smrti, takže to naozaj nikdy, nikdy nezbierajte…). Ja som ho našla toľko, že  – no hodne…