otvorene

Určite aj vy poznáte dni, v ktorých sa nám lepí smola a únava na päty, alebo nás zavalí priveľká kopa povinností, časový stres, vyčerpanie…

Podaktorí tomu hovoria „deň – blbec“ – ibaže nie deň je blbec, to my nimi sme. My, ktorí sa nechávame vtiahnuť do kolotoča náhlenia, „ťažnokoňovania“ a pocitov vlastnej nenahraditeľnosti pri riešení všemožných problémov, ktoré tým vlečieme na svojich pleciach. Takto predsa sami seba okrádame o vzácny čas svojho života.

Alebo ich môžeme pomenovať aj inak – „dny strát“. V takých dňoch potrebujeme ešte oveľa viac ako inokedy pocit, že tam kdesi za mrakmi je slnko a modrá obloha. Že tam kdesi naozaj je…

Takže práve o takých dňoch dnes píšem…

Dny strát…

Dny strát. Jasné, Kryl. Nie je veľa chlapov, ktorých by som túžila osobne spoznať, ale jeho teda rozhodne áno. Dokázal pomenovať nepomenovateľné – moc obdivujem tú jeho schopnosť.

Dny strát – berú nám kadečo – úsmev, radostnosť, tichú pieseň srdca, nádej, chuť kráčať ďalej. V takých dňoch potrebujeme ešte oveľa viac ako inokedy pocit, že tam kdesi za mrakmi je slnko a modrá obloha.

Magické okamihy dňa…

Zlatistý záblesk vychádzajúceho slnka na temnom obzore. Zelené listy stromov ožívajúce v tisícich odtienkoch pod jeho nežným dotykom. Svetlo jemne presvitajúce lesným šerom v horúcom letnom dni. Vôňa machu, živice, zeme, v neopísateľnom víre vôní. Oblaky plávajúce temnejúcou oblohou, kamsi k horizontu, radostne sa ružovejúce nad končiacim sa dňom. Obloha plná noci, s miliardami drobných svetielok hviezd a striebristým mesiacom, ktorý nám pomáha chápať dôležitosť svetla práve v temne čias. Vietor, ten dych slobody sveta, pobavene nám fúkajúci do tváre. Ručanie jeleňa, tiahnuce sa z lesov temno-temným svitaním. Deti, ktoré sa ponorili do hry, radostne výskajúc. Babičky na lavičke v parku, vyťahujúce obrazy zo svojej noše spomienok. Mačka od susedov na schodoch pri mojom pracovisku, spokojne olizujúca svoje mačiatka. Šofér ranného busu s humorom mojej krvnej skupiny – nevinne cestujúcim vykladajúci režúc zákrutami, že je tu cez autoškolu a získava zácvik v riadení autobusu. Šálka horúceho čaju. Ľadovo vychladená dyňa. Chlieb vo vajci, tá typická vôňa domova…

Ach, áno, magických okamihov dňa môže byť bezpočet, závisí od nášho pohľadu, koľko sme ich schopní svojim srdcom zachytiť.

Magické miesta…

Ale kdeže, žiadny okultizmus. Magicky krásne miesta mám na mysli.

Sú miesta, ktoré očisťujú dušu, ako táto fontána – napísala som včera na mojom facebooku. Stačí chvíľu stáť a deň krásnie, život je rozprávkový, napriek únave, vyčerpaniu z noci, napriek všetkému…

(nebudem sa vyhovárať, že je to únava z konferencie a následného výcviku (hm, jasné, všetkým sa na konferencii páčili moje vlasy – a podaktorým aj moja práca, viacerí mi už aj napísali), či z dvoch pracovných dní „od rána do večera“ a nočného bdenia, lebo chorá dcéra v Košiciach – je to hlbšia únava…)

Veď hej,  každý občas potrebuje také čarokrásne miesto, ktoré ho vezme do náručia. Ja mám to každoranné šťastie, kým sa neochladí a fontánku neuložia na zimný spánok.

A aj na vyhliadku do lesa ešte možno raz vyrazím, kým pritiahne zima.

Záverom…

Magické okamihy dňa. V tých jeho magických okamihoch sa prejavuje duša dňa. Aj naša duša, lebo musia zapadnúť ako zámok a kľúč.

A magické miesta – tíšia nás vo svojom náručí Možno je to tým, že v takých chvíľach máme viac ako inokedy pocit, že tam kdesi za mrakmi je slnko a modrá obloha. Že tam kdesi naozaj je…

Pretože tomu v takých chvíľach naozaj veríme…

Elena  Predná Hora, 28.9.2017