otvorene

Obyčajný človek, ktorý svojou múdrosťou a rozvahou zachránil svet. Prinajmenšom 50 miliónov mŕtvych a 340 miliónov ranených – taká by podľa odborníkov bola bývala bilancia tej atómovej vojny. No takmer nikto z nás si nepamätá meno toho, kto zachránil zrejme i naše životy – bol to Stanislav Petrov.  Médiami o ňom prebleskli správy sporadicky. Aj denník Pravda priniesol o jeho smrti  článoček až teraz – viac ako dva roky po jeho smrti.

A tak dnes v mojom blogu o chlapovi, ktorý bol múdry, rozvážny, hlboko pokorný  a skromný – čo nebýva u ľudí taká častá kombinácia vlastností. A aj o tom, čím sa meria veľkosť človeka…

Niekedy sa to stane…

Náhle a nečakane prichádza do nášho života to, o čom sa síce hovorí, že by to mohlo nastať, no nikto tomu v skutočnosti neverí a nepočíta s tým. Nie je jednoduché sa stretnúť s takou situáciou počas nočnej zmeny hlboko v srdci Serpuchova-15 – mesta, ktoré nie je na žiadnej mape. A ešte ťažšie je zachovať sa v takej životnej situácii rozvážne a múdro. Rozozvučia sa signálne zariadenia, ohlasujúce poplach – a vy viete, aký má byť ten správny postup podľa predpisov… Správny?

Záchranca sveta…

Stanislav Petrov bol človek, ktorý zabránil jadrovej katastrofe. V ten deň, 26.9.1983, sa tento ruský plukovník zachoval ako rozvážny a múdry muž, keď po zlyhaní signalizačného systému nezareagoval spustením poplachu, ale vyhodnotil situáciu počítačmi nahlásenej blížiacej sa americkej jadrovej rakety ako možný omyl a čakal. V časoch studenej vojny a hlbokého pocitu ohrozenia, narastajúceho vojnového napätia to nebolo jednoduché.

„My sme múdrejší ako počítače, to my sme ich vytvorili.“ povedal.

Ach, ako končia záchrancovia sveta…

O svojom čine nehovoril, podliehal vojenskému utajeniu. Musel o tom mlčať i pred vlastnou manželkou. V čase, keď sa informácia odtajnila, už nežila.  On sám mlčal, hoci už mohol o tom hovoriť – o jeho čine sa svet dozvedel len vďaka jeho nadriadenému, ktorý jeho čin pripomenul. Generál Petrov za svoj čin štátom nebol vyznamenaný – v skutočnosti dostal pokarhanie, že pozorovanie nezapísal hneď do služobného denníka. Až podstatne neskôr dostal viacero medzinárodných ocenení, aj jedno od Američanov. Nie, neušiel potom do Ameriky, žil svoj život na predmestí Moskvy Frjasine, až do svojej smrti. Žil skromne obyčajný každodenný život, nevyžadoval obdiv davov, netúžil stať sa hviezdou médií.  Obyčajný človek a jeho všedný ľudský život – koľko múdrosti je skryté v pochopení toho, čo sú pravé životné hodnoty a v ich žití bez kadejakých masiek, hier, a pretvárok…

Záverom…

Už to tak býva v živote a vo svete – že práve tie malé, zdanlivo nepatrné veci sú často najviac dôležité. Že tí, ktorí robia veľké veci, sa nepredvádzajú v štýle žiariaceho slnka, ale ticho kráčajú svetom v štýle mesiaca, ktorý nám svieti na cestu tmou. Že to, čo je naozaj dôležité, niekedy zaniká v hromade nepodstatností, ktorým venujeme pozornosť.

A hej, toto je moja odpoveď všetkým tým, ktorí si myslia, že nemá cenu ak sa o niečo snaží jednotlivec v obrovskej byrokratickej mašinérii. Lebo práve riadiť sa svojim svedomím, svojim srdcom, je tá naša správna cesta – pretože na nej „Boh je ako princezná Alica“…

„Niečo sa ma ešte stále zmocňuje“, povedal Petrov, „keď sa pozerám do kozmu…“

Aj ja to tak cítim…

Elena   Predná Hora, 28.9.2017