otvorene

Ťahanice okolo slovenských generálov  a toho, kto z nich si najviac zaslúži získať miesto šéfa armády, mohli národ pobaviť, keby neboli na plač.

Náčelník Generálneho štábu Ozbrojených síl SR – ako sa volá tá šéfovská funkcia, zjavne bola miestom, na ktoré si brúsilo zuby viacero vlkov, pardon, slovenských generálov.

A keď už dnes píšem a dumám výlučne o vojne (to nie je tak celkom pravda, písala som aj o pravej láske a pravých partneroch k mojej knihe, možno to niekedy nahodím aj do blogu, a aj o tom, ako sa stávame Legendou – to nahodím určite, raz, je to záverečný blog jedenástky Cirkusového koňa), tak vám ešte niečo z mojich úvah o vojne prezradím.

Teraz pobavím zopár chlapov od vojska, ak náhodou zablúdia na túto stránku…

Lebo otvorene priznávam, že vojenské funkcie mi nič nehovoria. Kedysi bol armádny generál prezident, ale či je aj dnes? A potom by podľa mňa byť už len generáli. Lenže chyba lávky – dajaké tri mesiace dozadu som sa dočítala, že prezident povyšoval generálov – a tak som si to vtedy prečítala, na čo že ich to povýšil. Nejakého generálmajora, aj dajakých brigádnych  generálov, jedného dokonca vo výslužbe. No dobre, zdržím sa komentára k tým hodnostiam a úvahu doplním len o konštatovanie, že zrejme budeme potrebovať viac generálov a kadejakých  ešte vyššie povýšených vojenských funkcionárov.

Prepojím to vhodne s udalosťou, ktorá sa odohrala rovnako ako tie povýšenia v januári tohto roku, a rovnako na Slovensku…

Bezpečnostná rada a vláda SR vtedy schválili bez väčšieho záujmu verejnosti koncepciu mobilizácie Ozbrojených síl SR. A veruže by si materiál bol zaslúžil pozornosť, ľudia, lebo sa týka nás všetkých – priamo, či nepriamo.

Materiál riešil tvorbu vojenských záloh – a keďže údajne tieto zálohy klesajú výrazne, tak materiál obsahuje dve verzie riešenia

• jedna z nich je princíp dobrovoľnosti, takže by sa mali týkať tých, ktorí skončili služobný pomer profesionálnych vojakov, ozbrojených či záchranných zboroch, či základný vojenský výcvik,
• druhá hovorí o povinnom odvode registrovaných občanov a vykonaní povinnej vojenskej prípravy s nimi. Nebude sa to ale volať znovuzavedenie povinnej základnej vojenskej služby.

Zaujalo ma, že odvádzať povinne „bojovať za vlasť“ by chceli občanov, t. j. nebodaj i ženy?  Šlo o materiál v utajovanom režime, takže je to pre mňa zatiaľ záhadou.

Zato vám ešte pripomeniem pár slov k tomu „boju za vlasť“…

Vedel to už Janko Jesenský, ktorý svoj názor otvorene napísal v básni Generálom.

Uvediem z nej aspoň niektoré myšlienky, aby sme si to pripomenuli aj my, keď už tých generálov dnes spomíname:

„je to tak krásne bojovať za národ so zápalom,

 je to tak krásne, ale keď je človek generálom…

„nad druhým krížik očernie a hôrne šumí lístia,

zatiaľ na hrudi vodcovej sa zlaté kríže blyštia…“

„generál stojí na koni za rezervami smele,

a predsa naňho povedia, že stojí vojsku v čele…“

Nuž asi tak je to s hrdinským bojom za vlasť…

Elena      Predná Hora, 8.5.2018