Vianočný pokoj sa šíril mestečkom.
Zneli vianočné koledy, ulicami rozvoniavala škorica, vanilka a med. Ľudia sa rozbehli do obchodov za darčekmi, aby prejavili svojim blízkym tú najúprimnejšiu pozornosť. Všetci sa veselili, že sa zasa raz blíži čas pokoja a lásky.
Očakávanie Vianoc, plné zhonu, neprenikalo pórmi parčíka. V ňom pohoda krúživo tancovala s obrovskými snehovými vločkami, pochabo poletujúcimi cestičkami v parku. Pretekala radostne poryvmi vetra, roznášal ju široko, ďaleko i vysoko, do korún najvyšších stromov. Nakoniec sa znášala na zem, a pokrývala ju nežne snehobielou perinou. Sneh neustále padal, vytrvalo všetko zasýpal…
Parčíkom bolo počuť tiché kroky.
To prichádzali Vianoce. Kráčali chodníkom, zanechávali jemné drobné stopy, ktoré sneh okamžite zakrýval. Došli k lavičke stojacej v zapadlom kúte parčíka, poobzerali sa dookola v záplave spomienok.
Park bol prázdny, nikde nikto.
Vianoce odhrnuli sneh z lavičky, aby si sadli. Na jednom mieste utvoril sneh väčšiu kôpku, žeby zabudnuté noviny? Spod snehu sa vynoril citrónovožltý šál. Agátkin šál. Vianoce sa naň dívali. Trpezlivo z neho otriasli snehové vločky, jemne ho položili na lavičku.
A potom sedeli Vianoce tíško a pokojne na lavičke v zapadnutom kúte miestneho parčíka. Sedeli tam v ten deň dlho, naozaj dlho.
Sedia tam vlastne stále, zakaždým v tom istom čase vianočnenia. Tíško a pokojne, stále na tej istej lavičke, v tom zapadnutom kúte v mestskom parčíku. Dívajú sa, či zasneženým chodníkom niekto neprichádza…
Elena Predná Hora, 3.6.2018
Celá debata | RSS tejto debaty