otvorene

Pre dobro sveta sa dá robiť kadečo. Každý o tom máme nejakú svoju predstavu. Dnes vám prezradím tú moju predstavu. A keďže už pár dní uvažujem nad dosahom našich volieb – ako vonkoncom nepredvídame, čo všetko nejaký náš krok v živote spustí, aj o tom si niečo porozprávame.

Mávnutie motýlích krídel…

Pred časom som písala blog obrazne o mávnutí krídel motýľa, ktoré spôsobí hurikán na druhej strane sveta. Všetko skrátka so všetkým súvisí. Každá naša voľba ovplyvní nejakým spôsobom náš vlastný život, ale často zasahuje aj do života ostatných. V lepšom prípade pozitívne, zradostní ho.

Nevieme celkom predvídať všetky dosahy svojich volieb, lebo na jednej strane máme snahu urobiť dobro, na druhej strane ale sa miska váh preváži negatívnym smerom. Ak sme zavreli obchody vo sviatky, na jednej strane si predavačky doma oddýchli s rodinami, na druhej strane niektoré vítali tie sviatočné príplatky a prilepšenia ku platom.

Žiť eticky v konzumnom svete je takmer nemožné…

Predstavte si, dnes nadránom som objavila presne článok, ktorý nadviazal na moje myšlienky – s názvom Žiť eticky v konzumnom svete je takmer nemožné. Píše sa v ňom, že ak prestaneme kupovať hodvábne šatky a látky, lebo húsenice priadky pri jeho výrobe neprežijú, tak kvôli tomu nemusia prežiť ani deti mnohých Indov a Číňanov, ktorí sa výrobou a predajom hodvábu živili. Môžeme sa obliekať len do výrobkov z umelých látok, ale tie sa nerozkladajú a devastujeme tým preto životné prostredie. Nejeme kurčatá, ale chobotnice áno, hoci sa preukázalo, že ich inteligencia je rovnaká ako ľudská, či jeme namiesto mäsa sladkosti, ktoré obchod s kakaom skrápa slanými slzami detských otrokov v Cote D´ivoire.

Článok cituje Gilberta, podľa ktorého je každé rozhodnutie voľba etiky – ak hodnotíme dopad len na seba, sme na najnižšej priečke rebríčka, etickejšia voľba berie do úvahy záujmy skupiny ľudí a najviac etická dobro všetkých.

Nuž, je mnoho názorov…

Dobro pre všetkých sa mi zdá aj v kontexte spomenutých príkladov ako nedosiahnuteľná ilúzia. Iná predstava hovorí, že by sme sa mali riadiť len vlastným dobrom a šťastím – a nebrať ohľad na iných, s tým ale tiež nesúhlasím. Pokladám za dôležitú ohľaduplnosť –  brať ohľad na iných, na blízkych ľudí  predovšetkým – a na ostatných takisto aspoň občas.

Existuje skrátka mnoho názorov na to, čo a ako šíriť svetom – pozitívne myslenie, malé láskavosti, dobré skutky, či šťastie vo forme vlastnej spokojnosti – je toho naozaj veľa. A je i množstvo múdrych citátov, ktoré nám ukazujú cestu ku lepšiemu životu.

Som v tomto smere realistická – žiadny múdry citát na svete nám nezlepší život jeho čítaním, pokiaľ sa ním v živote neriadime. Nemyslím si však, že dokážeme stále myslieť pozitívne – lebo sme ľudia, a niekedy sme i smutní, či unavení, máme aj svoje obyčajné ľudské chyby. Som ale zástanca toho, že by sme mali robiť malé láskavosti vždy keď sa dá – a ono sa to väčšinou dá. Niekedy sa vytešujem aké sú prirodzene láskavé moje deti,  ako sú ohľaduplné k iným, ako sa dokážu podeliť, ako sa starajú i o cudzie mačky. Vtedy viem, že dobro sa šíri, a najlepšia škola života nie je žiadna kniha múdrych citátov, ale dobrý príklad. Že možno práve to je to, čo môžeme najviac urobiť pre svet.

A vlastne si aj myslím, že tá najsprávnejšia cesta je tá naša vlastná, pri ktorej namiesto realizovania múdrych rád veľmi citlivo používame ako senzory naše vlastné svedomie a srdce.

Práve už vyššie spomenutý Gilbert povedal, že existuje mnoho nesprávnych spôsobov ako robiť správnu vec; ale nikdy nebol správny spôsob, ako robiť nesprávnu vec. S tým sa hlboko stotožňujem.

Viesť dobrý život…

Viete, myslím si, že nemusíme nikdy v živote zažiť drahú zahraničnú dovolenku, posedieť si v luxusnej reštaurácii, nosiť značkové oblečenie, ani mať veľa peňazí, aby sme mali dobrý život. Niekedy sme šťastnejší a spokojnejší „malými šťastíčkami obyčajného života“, so srdcom plným radosti a vďačnosti za chvíle pohody, s čistým svedomím.

Pokladám za dôležité robiť niečo aj pre dobro seba, pre svoj dobrý život. Čo by som pre seba spravila ja? Nenaučila som sa hrať na Panovu flautu, vždy ma to lákalo. Vlastne som si raz jednu aj kúpila na revúckom jarmoku, visí mi v spálni nad posteľou, vedľa obrázkov anjelikov. Dokonca nehrám ani na ústnej harmonike – i tú mám doma, hrávala som na nej len tak pre radosť Maroškovi, keď sme boli doma sami. Nemám zvlášť rada gitarové brnkačky, ale hrou na ústnu harmoniku ma dostanete, to áno, určite áno.

Záverom…

Hm, niečo vám o sebe prezradím – niečo naozaj hlboko, hlboko osobné? Tak hej – uspávanky mám rada, tá hudba preniká do môjho srdca. Doteraz som to nikomu nepovedala – zvláštne, však? Chcete jednu? Ach, hej, indiánska, je prekrásna, nesie ma v čase

https://www.youtube.com/watch?v=S7nWRh-DH40

Krásny a pokojný večer vám všetkým prajem…

Elena   Predná Hora, 17.7.2018