otvorene

Dýcha na vás zázračno?

Ste vnímaví na nenáhodné náhody – koincidencie? Ja som o nich už párkrát písala, sprevádzajú ma. Stáva sa, že vás úplne ohromí koincidencia, ktorá k vám náhle príde? Mne sa to stáva – a hej, v Prahe som ju dostala ako krásny dar na rozlúčku.

Nie, nie som každý deň beštia roka – a tak sa teraz s vami o ten úžasný okamih podelím.

Dych zázračna…

Uvedomujete si také okamihy vo svojom živote?

Nemám teraz na mysli vnímanie krásy každodennosti, ale ozajstné zázračno. To, ktoré vás donúti zhlboka sa nadýchnuť a pokorne skloniť hlavu. Pri ktorom nenachádzate slová. Ktoré vám jasne dáva cítiť tú ruku, ktorá nás vedie…

Zámer sveta…

O Zámere sveta uvažujem často. Vnímam ho intenzívne – od jednej pražskej konštelácie ohľadne vzniku sveta mám v sebe pochopenie Pratmy, ako Zámer sveta všetkým preniká. Snáď tú konštelačku raz Vojta spíše a uverejní (čo mi pripomína, že ma Vojta požiadal spísať konšteláciu o Dvojplameňoch – jasné, sľuby vždy plním).

Napadlo mi teraz, aby som sa pozrela spätne na to, ako vnímam Zámer sveta   (napríklad http://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2017/05/08/uprimne-5-nechaj-veci-plynut/ ), samú ma prekvapila tá hĺbka posúvaného. Dávna šamanská múdrosť „nechaj veci plynúť, Zámer sveta sa o to postará“… Ako to vedeli, ako len to všetko šamani vedeli? Som klasický aj experimentálny konštelatér a viem, že teraz ma ťahá ďalšie poznávanie práve šamanskou cestou.

Iste, je ťažké nechať veci plynúť, keď im nerozumieme – a to je na začiatku veľkej zmeny vždy. No práve to nás učí tej najhlbšej dôvere – lebo je ľahké dôverovať známemu, oveľa ťažšie neznámemu. A ak chceme robiť veľké veci, naozaj veľké, musíme sa naučiť načúvať s dôverou práve hlasu neznáma a zveriť sa bezvýhradne ruke, ktorá nás vedie. To je ozajstná odvaha a ozajstná múdrosť, pochopiť že nemusíme rozumieť, lebo nie my to tu riadime.

Svoje životné poslanie napĺňame, a nie organizujeme. Môžeme ho prijať, alebo ho prijať nedokážeme a nenaplníme svoj najvyšší možný potenciál, to je všetko.

Veci sa vždy udejú v pravý čas. Nechať veci ísť svojim tempom neznamená nečinne sedieť, lebo tak ako pole obilia potrebuje slnko a dážď, aby rástlo, potrebujeme pracovať na svojom raste v zmysle pravdivosti, láskavosti a čestnosti. A že ten pravý čas „zožať úrodu“ v zmysle pravého životného poslania prichádza – podobne ako pri tom obilnom láne – nie vždy v júli,   ale u niekoho v marci, u iného v októbri, skrátka presne vtedy, keď sme dostatočne zrelí. Koincidenciami nám Zámer sveta pripomína, že je tu niekto, kto to riadi – a že to s nami vôbec nemyslí zle, práve naopak, robí všetko v zmysle nášho najvyššieho dobra.

Áno, to miesto mi prirástlo k srdcu… 

Bolo neďaleko miesta, kde sme mávali výcvik. Prichádzala som tam zakaždým pri mojich konštelačných pražských víkendoch – obvykle skoro ráno, dotkla som sa dlaňou múrov a cítila som zvláštne prepojenie.

Aj rozlúčiť som sa tam zašla v posledné pražské výcvikové ráno – ťahalo ma to ísť až dozadu, do kúta, k malým bočným dverám. A na schode pri nich som našla gaštan.

Nie, nie je tam žiadny gaštanový strom, v širokom okolí nie sú.

Záverom…

Privádza to k hlbokej dôvere vedieť, že Zámer sveta nám natoľko rozumie.

Elena  3.10.2018

P.S:: Fotografie sú moje. A to je ten môj gaštan – ozaj, aj to pierko som pri ňom našla.