otvorene

Po dočítaní predchádzajúceho príbehu som dostal chuť na šálku horúceho čaju. Doma som mal len zelený čaj, a tak som sa rozhodol zájsť nakúpiť. Beztak chladnička zívala prázdnotou.

O pol hodiny som už vykladal nákup. A chvíľu na to sa vzduchom niesla bazovo-citrónová vôňa. Zvláštne, ako dokázala presvetliť môj byt, zmäkčiť jeho strohé kontúry a navodiť atmosféru pohody.

Plný bazovej vône som siahol po ďalšom príbehu.

Predvianočne…

Pol hodiny po polnoci. Ľudia už pokojne spali, všetci sa tešili na zajtrajšie Vianoce. A ja – ja som si čítala správu, ktorú mi pred chvíľou poslal neznámy muž. Aby ste si to nevysvetľovali zle – jeden z facebookových priateľov môjho manžela sa nestotožňoval s priateľstvom istej pani s ním. Písal, aby som to riešila. Že má na tú pani zlý názor. Sedela som nehybne. To, čo mnou prenikalo, bolo zhnusenie. Ako demisexuál, ktorý nadväzuje po dlhší čas hlboký citový vzťah, a až tak fyzický, odsudzujem nevery. Mám prísne hranice, počas manželstva som ani na kávu s iným chlapom nešla. Ženy bez morálnych zábran odsudzujem. Neznášam klamárov a klamstvá, je mi z nich až fyzicky nevoľno, človek najskôr by podľa mňa mal uzavrieť vzťah, až tak nadväzovať ďalšie…“

O, bože. Musel som jej zavolať. Dokonale som jej rozumel. Bolo mi zle z toho príbehu už po tých pár vetách – a tak som uvažoval o tom, aké to bolo vtedy pre ňu. Na Vianoce.

Zdvihla.

„Ja, neviem čo povedať…“ začal som.

„Áááá, predvianočný príbeh ste čítali, však?“ Vzdychla si.

„Vlastne som len začal, nedokážem to ani čítať. Viem si predstaviť, aké to boli pre Vás Vianoce, panebože…“ dodal som. Skutočne mi je zle z ľudí, ktorí sa správajú nečestne, rovnako ako ona cítim až fyzický odpor voči nim.

„Som človek priamy, napísala som jej SMS, že sme zažili dosť bolesti, aby našej rodine dala pokoj. Bolo by to príliš kruté uverejniť tú správu – hoci som to pôvodne chcela spraviť – písala som láskavo, zrejme by sa našlo pár ľudí, ktorí by si pred ňou na ulici odpľúvali. Najskôr skúsila klamať, že len zdieľa duchovné citáty, potom ma rýchlo na fb zablokovala – manžel následne moju otázku riešil tým, že dal dcére zablokovať na svojom facebooku kravu Karolu, „veď on ju ani nepozná“.

„To vážne?“ opýtal som sa prekvapene.

Zasmiala sa zvonivo. „Viete, udržiavať známosť s chlapom po takom niečom si vyžaduje od ženy nulový charakter, aj nulové svedomie. Lenže jej oboje chýbalo od začiatku. Niet divu, intelektuálna hĺbka kravy Karoly siaha po zdieľanie citátov z facebooku, to je strop jej duchovnosti – zdieľať cudzie citáty – to už akoby morálne žila. Ibaže len akoby, skutočne má vo svojom živote veľa špiny. Ja tomu hovorím „duchovná schizofrénia“ – teda, nie je to mnou vymyslený termín, pravdaže, používa sa odborne na označenie ľudí jej typu. Ktorí žijú oddelene od spirituality aj reality – tvária sa ako reinkarnovaný Ježiš či Buddha – a pritom žijú nečestne, pokrytecky, sebecky, bez akýchkoľvek morálnych zábran a ohľadu na iných ľudí. Snažia sa skrášliť svoju fasádu, nie vnútro. Poviem vám pravdu, po tom, čo o nej viem, by som si ušetrila čas jej na Vianoce čosi písať. Lebo to nie je Šípková Ruženka, čakajúca na pravého princa – sekla som sa v tej informácií o osamelosti, nezaujímala ma vtedy. Skôr by sa dalo hovoriť o pavúkovi – pútnikovi, putujúcom od chlapa ku chlapovi, a stade ku ďalšiemu.Vystriedala ich už skutočne hodne. A vonkoncom nie čestne – veľavravná vizitka. Myšlienka, že ona sama je ten najväčší trest osudu, je úplne presná. Lenže nie každý je natoľko bystrý, aby to dokázal odhadnúť dostatočne skoro.“

Zasmial som sa i ja nad jej prirovnaniami. Silný, prvotný smútok z celej tej špinavosti to trochu uvoľnilo.

Pokračovala zádumčivo. „Možno by miesto pavúka – pútnika bolo výstižnejšie pomenovanie  pijavica. Čo po starých rodičoch mali mať naše deti, minie ona. Aj kopa peňazí z odškodnenia za smrť môjho syna jej svieti pred očami – lenže každý cent je skropený krvou môjho dieťaťa, a každý jeden jej Boh zúčtuje. Keď vidím smútok mojich detí, nechcú o tom ani hovoriť – viem, že za každú ich slzu vyronia jej deti slzy dve. Nie je to o karme, nemám moc nič také privolať – nie ja to tu riadim, len chápem beh osudu. Budem rátať tie tri mesiace od rozvodu, kým začne plač (nie môj, nemám dôvod plakať za chlapom, čo zradil dôveru ženy, čo mu porodila deti, klamal dlho, vymenil svoje deti za starú pijavicu – vymazala som ho zo svojho života). Budem rátať každý z tých dní, s úprimným prianím, aby niesla výlučne ona sama následky svojho nečestného konania – a nedopadli na jej rodinu. Lebo Zámer sveta niekedy človeka učí pochopiť, že spravil veľkú nečestnosť, skutočne veľmi kruto…

Elena  31.3.2019