otvorene

Zamatová tma sa rozprestieralo krajom doširoka – doďaleka v kopci pod balkónom. Zamatovo čierna a zamatovo hebká, vlažná. Rozliehalo sa ňou ticho, také pravé prednohorské, aké inde nekúpiš. Hviezdy sa ligotali a vo výške letel nebom blikajúci satelit. Vešala som bielizeň – a uvažovala som o kráse toho okamihu. Bol prekrásny, taký viac ako viac…

Viac ako viac – čo to znamená? Sú to veci, ktoré nám vyrážajú dych a ani ich nevieme presne pomenovať, len ich naplno prežívame.

Čoho v živote máme či chceme „viac ako viac“? O tom uvažujem v tejto chvíli.

Čím viac máš…

Nejdem teraz hovoriť o bohatstve – je stará známa vec, že niektorým ľuďom vniká hlboko pod kožu. Ruší všetky ich hranice, ak nejaké vôbec kedy mali. Poškodzuje aj ich myslenie – ak nejaké kedy mali, lebo sú presvedčení, že si možno kúpiť všetko a všetkých. Peniaze ma neovládajú ani neriadia, nemám na sebe visačku – ďalej nemám potrebu riešiť tento aspekt témy.

Ľudia niekedy hovoria, že majú viac ako dosť toho, čo je okolo nás – politických pletích a špinavostí. No koľkí sú ochotní dať sa kúpiť korýtkom, akokoľvek úbohým a malým, a preto ozlomkrky lezú ako členovia do nejakej z nekonečna novovznikajúcich strany? A koľkí podpisujú hárky za zakladanie nových a nových strán?

Postoj „viac ako viac“ preniká však do nášho života nielen zbohatlíckym pozlátkom majetku, luxusu, moci a peňazí, derie sa k nám denne cez kadečo. Mne to bleskne hlavou zakaždým, keď vidím autá preplnené hubami všetkého druhu s komentármi – našiel som už tretí raz tento týždeň vyše 900 dubákov. Čo s nimi taký hubár robí, prosím vás – podelí sa s celou dedinou? Alebo ich azda počas roka zavarené a zamrazené zje sám? (Ak áno, gratulujem, tá rádioaktivita v hubách je vyššia ako paradajkách…).

A teraz vážne – uvedomujete si, ako drancujeme prírodu? Doslova ju drancujú podaktorí. Aj ja rada občas nájdem pár húb, niečo zjeme a aj zavaríme, nasušíme. Ale nie na stovky. Vyzbierame huby, maliny, čučoriedky, brusnice. Zvieratám ničíme ich prirodzenú potravu – a potom sa pohoršujeme, že medvede lezú do dedín a vyhrabávajú smetné koše. Však sú hladné – a do obchoďákov na nákup na rozdiel od nás nechodia. Myslím, že nám chýba taká zdravá hranica ohľadu – vezmem si a nechám aj pre iných, ohľaduplnosť voči prírode.

Čoho máme „viac ako viac“?

Aby ste si nemysleli, že len prázdno filozofujem – budem teraz praktická a adresne osobná, čoho mám viac ako viac ja.

Kníh. Som si istá, že by ste mnohí nepredýchali moju knižnicu. Mám knihy rôzneho druhu. Odborno-psychologické, aj alternatívne – šamanské, konštelačné, o horoskopoch, kuchárske, o záhradách. Kedysi som mala veľa kníh o zvieratách a vesmíre, tie som nechala u mamy. Poéziu mám, aj humoristické knihy a romány nejaké, pravdaže. V priebehu rokov som na Vianoce od bývalého manžela dostala pár krásnych románov, tie som po jeho odchode nevyhodila, moje knihy mám rada. Mala som aj „viac ako viac“ časopisov – o ručných prácach ich mám už len pár, aj tie o varení a bývaní plánujem pretriediť.

Snov. Som stále veľký snívač, či som bola? Vo vzťahu ku knihám  mojim snom bolo mať čitáreň s pohodlným kreslom, krbom a veľkým oknom. Postupne som to pri kreslení plánov na „náš dom“ zredukovala na čítací kútik – výklenok s kreslom pri okne v chodbe a knihy poukladané v skrinkách, lemujúcich dlhú chodbu popri izbách. Po Maroškovej smrti som prestala kresliť plány domu. Kedysi boli moje sny radostné, plávali mojim srdcom ako veľké dúhové bubliny – možno mám teraz strach snívať o čomkoľvek.

Odpovedzte aj vy, len sami sebe, na otázku – čoho máte „viac ako viac“? A čoho by ste chceli mať „viac ako viac“?

Čoho by som chcela „viac ako viac“ ja?

Času – zápasím s ním zasa raz. Konečne do Červenice pôjdem budúci týždeň, ešte ma držia neodkladné pracovné povinnosti najbližšie tri dni. Potom ešte sobotňajšia Hubertka a v nedeľu popradské konštelácie. Slnečné jesenné dni milujem, lákajú ma do hôr – snáď hrejivé počasie ešte vydrží. Do Česka pôjdem do hôr za pár dní, na miesta, kde som nikdy nebola a osud skladá, aby som tam zašla.

Dôvery. Nie voči ľuďom, tam vypínam „načúvanie, počúvanie i zvuk“, uzavrela som sa. Pritom mám okolo seba hodne láskavých ľudí, no neviem, či chcem niekomu naozaj veriť. Chcem viac dôvery voči Zámeru sveta, a s tým spojeného prijatia voči prichádzajúcemu. Počujem jeho tichý hlas „no tak, no tak, pokojne“, ale pokojná nie som.

Elena   1.10.2019