otvorene

Náš svet je krásny i tým, že nie všetko v ňom je vysvetlené a vysvetliteľné – takto zhrnul svoje pocity zo stretnutí so žitkovskými bohyňami na myjavských kopaniciach novinár Jiří Jílek, autor jednej z kníh o nich. „Bohyňovali“, t. j. zaoberali sa ľudovou mágiou v dobrom aj v zlom a knihy o nich dýchajú zvláštnym čarom zašlých čias.

Svet je krásny – prisviedčam pri čítaní knihy – a veľa nevysvetleného a nevysvetliteľného ním prichádza k nám. Je krásny, teraz u nás na horách dvojnásobne, lebo je inverzia – skoré rána sú u nás o pár stupňov teplejšie ako v meste. Ponárame sa cestou do práce do hmly postupne viac a viac, ktorá niekedy v meste pretrváva v šedivom dni usadená, aj keď na kopcoch je nádherne jasné počasie. V dňoch ako tento pôsobí svet nenovembrovo rozžiarene, iskrí slnečnými lúčmi a teplým objatím. Vietor sa preháňa lístím a spieva tichú pieseň jesene, vôňa opadaného lístia sa nesie vzduchom. Príroda je múdrejšia ako my, povedala som dcére Kike v minulotýždňovom chlade cestou domov pri pohľade na stromy, z ktorých niektoré mali ešte úplne zelené listy – vie, že ešte sa oteplí, pozná ten správny čas kedy má zaspať zimným spánkom. A tak aj je, teplo ešte potrvá chvíľu (dúfam, že dostatočne dlho, aby sa uchytili stromčeky, ktoré mi práve dnes prišli z českého záhradníctva síce po skoro dvoch mesiacoch čakania, no sú nádherné, veľké a silné – vidno, že v Spomyšli dávajú do svojej práce srdce).

Kiež by sme aj my vedeli včas rozlíšiť správny smer, správnych ľudí a správny čas v živote. Možno som primálo pokorná, keď si vravím, že som netúžila spoznávať zradu a nečestnosť. Ak vonkajšie zrkadlí vnútorné, priznávam, že som bola voči sebe nečestná a zradila sama seba, lebo som dovolila niektorým ľuďom správať sa voči mne zle. Zaujímavé, predvčerom som naďabila náhodne na dva články presne o tej téme. Bilancovala som to včera potom po celý deň i večer, zaplavili ma spomienky – veľa je ich ťažkých a bolestných. Neuložila som sa do nich so sebaľútosťou – „tak to bolo“ prisvedčila som im a nechala som ich jednu po druhej odkráčať. Uvedomujem si, koľko sily mi v tomto smere dodal šamanský rituál zomierania a znovuzrodenia, kde som musela čeliť bolestným spomienkam  a nechávať ich odísť odo mňa. Je to účinný spôsob, ako sa ich zbaviť natrvalo, teraz už nemali tie ostré, silne zraňujúce hrany. Stalo sa to, áno, tak to bolo – hovorila som každej zo spomienok. Uvažovala som v tej súvislosti aj o hraniciach, lebo práve naše hranice určujú naše konanie v rôznych životných situáciách. Som človek, pre ktorého je záväzok posvätný – ak dám v niečom slovo, tak ho dodržím. A ak sa k niekomu postavím, tak pri ňom stojím pevne v dobrom aj v zlom. Lenže tak sa dá stáť len pri niekom, kto stojí rovnako pevne pri nás – toto poznanie bolo záverom toho včerajšieho dumania. Tá  myšlienka sa vynorila náhle a prepojila sa mi s čímsi z mojej dávnej minulosti – minuloživotovej, shaolinskej. Písala som o vlákne poznania, ktoré mi to prinieslo – hodne silnom, lebo mi to otvorilo spomienky shaolinského života a prepojenom s touto mojou životnou situáciou. Práve teraz som ten blog vyhľadala a bolo to práve v týždni, kedy som podala žiadosť o rozvod. Zvláštna náhoda – ten blog mi teraz dáva hlboký zmysel a rozosmial ma, lebo dáva dokonca aj odpoveď na moju nevyslovenú otázku. Nuž tak.

https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2019/02/11/verim-5-nehotovy-svet/

A navyše ma priviedol ku ďalšiemu môjmu blogu, kde som ten balík poznania a spomienok na shaolinský život po prvý raz vnímala a poskladalo sa mi to do pochopenia  s obrazmi zo sna môjho detstva – o učiteľovi bojových umení v horách, o starcovi pri jazere a modrých horách v diaľke… Bol to príbeh bojovníka, ktorý stál v boji pevne pri zradcovi, pretože ho včas neodhalil, stál pri ňom napriek mnohým ranám, až toľkým, že si mnohí mysleli, že zomrel. No tak hádajte, ktorý z piatich veľkých shaolinov to bol…

https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2019/02/04/oko-draka-1-tri-ktore-trvaju/

V tom blogu sú veci, ktoré ma ťahajú za ruku a za srdce, je tam presne odpoveď na to, čo mi tie dva spomenuté články predvčerom rozvŕtali v mysli. Áno, tak to bolo, moje nastavenie „silne dôveruj“. Nebudem klamať, viem prečo mi to Zámer sveta teraz prisunul a pripomenul – lebo ma chce zastaviť pred kliatbou voči pobehlici. Viem, že trest už osud rozbehol, aj mi to konštelačne opakovane Zámer sveta ukázal, aby som sa upokojila. Ťahá ma „poistiť to“ kliatbou.

No zrejme mi tým Zámer sveta aj pripomenul, komu možno dôverovať – ja si myslím teraz, že nikomu, Zámer sveta mi tým blogom pripomína, že tomu, kto je schopný realizovať pravé poslanie (mne to hovorí v tejto chvíli veľa – je to niekto, kto ho dokáže pochopiť a oceniť). Mám rada tieto posuny, kedy ma Zámer sveta vlečie ku zmúdrievaniu, akoby sa človek nadýchol čerstvého vzduchu takým náhlym poznaním. A prezradím tú moju pôvodnú myšlienku, prečo mi to tiež Zámer sveta teraz prisunul – lebo ma chce zastaviť pred kliatbou voči pobehlici. Viem, že trest už osud rozbehol, aj mi to konštelačne opakovane Zámer sveta ukázal, aby som sa upokojila. Ťahá ma „poistiť to“ kliatbou. Časovo presne rozplánované, od 11. 11. s 11-dňovou prípravnou hladovkou do 22.11. Hm, tie jedenástky takto napísané ma nejako zasekli – pre mňa je to silne symbolické číslo môjho života, zvláštne ma sprevádza. Hodne zvláštne, takto rozjedenástkované nakope. Do 11.11. určite tú kliatbu nerozbieham, lebo v pondelok 11.11. má môj syn Maroško meniny. Ja som si prvý raz až po jeho smrti uvedomila, že v tom dátume sú jedenástky. Chcela som vtedy syna Šimona, dohodli sme sa na Danielovi, no nakoniec mi meno Maroško priplávalo v situácii tesne pred podaním narkózy, keďže som ho rodila sekciou. Ako sa dieťa bude volať, ak prežije – dali mi otázku. Chvíle okolo jeho pôrodu mám pevne vryté do pamäte, no týždne či mesiace po jeho smrti si vôbec nepamätám. Neviem si vybaviť dokonca ani jeho pohreb, viem len to, že to bol slnečný deň v tej BB.

Ak uvažujem o správnom čase, tak mi pripadá symbolické, že teraz idem čítať knihu od Mindella, ktorá mi prišla v tomto týždni. Prečo a ako som ju objednala, to by bol príbeh sám osebe – a pripadá mi smiešne, že som si neuvedomila doteraz, že je tá kniha od neho.  Ja som sa dostala ku alternatívnemu poznaniu cez knihu od Mindella – bola to prvá kniha, ktorú som z tejto oblasti čítala. Dostala sa ku mne cez zvláštny príbeh, spomenula som ho kedysi aj v blogu – a skutočne sa zabávam, čo mi Zámer sveta cez spomienku na tie dávne blogy ukazuje, dáva mi tam silné odkazy – postrkuje ma dopredu

https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2016/10/29/duhovo-9-siva/

Asi je veľká pravda, že všetko kdesi hlboko v sebe vieme. Lebo veď som to písala ja, len som to nevidela v týchto súvislostiach. Zrejme je ten správny čas, aby som to uvidela.

Hm, chcela som písať o správnom čase a ročných obdobiach, a zmysluplnosti ich kolobehu – no a vidíte, kam ma to zatiahlo. Chcela som blog rýchlo ukončiť koincidenciou, ale myšlienka „odvaha znamená mať strach a napriek tomu to urobiť“  sa mi otvorením knihy opakovane vracia, a ja nechcem o nej teraz uvažovať. Desí ma, že Zámer sveta bude chcieť po mne čosi s prekonaním strachu, a ja stále neviem čo. Vzala som si karty Metodějky (sú to úžasné šamanské karty, ktoré „mätú dej“), aj o nich som už v blogu písala.

https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2019/07/13/cas-vykrocit-7-zamer-sveta/

Ach, niekedy máme priveľa otázok – a primálo odpovedí…

Elena  8.11.2019

P.S.: No, teraz mi došlo, aký odkaz mi dáva ten blog z posledného linku.