Hrejivo 1. – No veď áno. . .

5. decembra 2019 22:40, Prečítané 1 544x, elenaistvanova, HREJIVO

Mikuláš už ľahkým krokom našľapuje poza vaše okná. Sneh mu chrupoce pod nohami – počujete?

U nás veru už bol, takže si zamyslene uhrýzam z mätového keksíka. Ach, až štyri keksíky mäta som dostala, to som bola teda fakt po celý rok dobrá…

No dobre, možno som nebola – ale v tejto chvíli budem.

Je zaujímavé, aký je mikulášsky večer hrejivý – aj napriek tomu, že vonku mrzne. Prišla som večer z práce a vybehla som so separovaným odpadom len tak v tričku (sneh i mne chrupotal po nohami, nielen Mikulášovi), no bolo tak zvláštne pôvabne, že som na chvíľu zastala a vnímala tú atmosféru plnú ticha. Ako sa to len líši od toho hluku mesta, ktorým sa valia autá ulicami…

Ja som teplé dlane dnešného mikulášskeho sviatku vnímala od včasného rána – v mrazivej tme som zasa raz po čase kráčala k busu, keďže moje dieťa – šoférka malo dovolenku. A tak mi to pripomenulo úžasnosť nie tak dávnych čias, keď som do práce chodila busom – a tak som sa zasa raz naplno nadychovala čerstvého vzduchu, a tešila som sa z hviezd a snehu trblietajúceho sa na konároch a vetra a podobných somarín, nad ktorými by podaktorí len zalamovali ruky, či ma to ešte neprestáva baviť. Nie, neprestáva – uvedomila som si to kráčajúc v skorom ráne, stále cítim v takých okamihoch radostnosť plnú vďačnosti a pocit hlbokého prepojenia so svetom, ako kedysi za dávnych čias, keď žil môj syn.

Čo je na mikulášskom sviatku také príťažlivé? Jasné, že nejde v prvom rade o darčeky, tie dostávané i tie ktoré dávame, takú radosť z dávania. To, čo je také pôvabné, je podľa mňa nádej, že ktosi kdesi naozaj vníma po celý rok čo robíme a chystá a roznáša… a tie soby a sane a mikulášsky úbor a čapica a brada – mne sa nepáčia chlapi s bradou, ale Mikulášovi dodáva zvláštne čaro. Údajne bol inšpiráciou pre túto postavu skutočný svätý Mikuláš, tajne konajúci dobro. Hmmmm, musel byť naozaj múdrym a nezištne láskavým človekom…

Takže o kom, o čom vám v tejto chvíli porozprávam? Koincindenciu dáme.

Jung povedal, že „najvyhrotenejšie konflikty po sebe zanechávajú pocity hlbokého pokoja a bezpečia, ak sú vyriešené, alebo vnútornú rozvrátenosť, len ťažko odstrániteľnú, ak nie sú prekonané.“

Neviem, čo to hovorí vám, ale za mňa presne, viem čo mi to chce povedať. Máličko z toho vám prezradím? Dobre – takže z mojej ešte neprečítanej hŕby kníh, ktorá sa trochu rozšírila včera, som koincidenciu získala z knihy Božská bouře. V nej sa hovorí o archetypálnom prepojení našich psychických stavov s počasím.

Čakala som predvčerom popoludní na bus v Žiari nad Hronom, vracajúc sa zo šamanskej liečby. Slnko hrejivo a trblietavo žiarilo, a ja som si v duchu hovorila, ako to zvláštne presne odráža moje pocity v tej chvíli. Ostrosť vnímania, žiarivosť farieb a teplé lúče slnka ma sprevádzali i dnes, a rovnako i hlboký pocit správnosti tej cesty – vnímam teraz svet plnšie. Niekedy naše srdce pevne drží dvierka zvnútra a nechce ich už otvoriť, lebo sme ho nechránili – lebo je rozdiel medzi „dať si ublížiť“ a „dať si ubližovať“. No, teraz mi uverilo.

Ach, vedela som intuitívne, že je pre mňa dôležité tam ísť. No definitívne som sa utvrdila, že som na správnom mieste, keď po pár minútach rituálu mi šaman povedal prvú vetu a tá znela „máš Boha nechať robiť jeho prácu“. No čo vám poviem, je to tak – už som to pred časom zažila v konštelačke a tuším aj v blogu spomenula, ako mám začať dôverovať Bohu a tomu, čo mi prináša do života. Napája sa mi na to počas týchto dvoch dní celý rad ďalších koincidencií – dračia karta Dva poháre, aj pieseň mi Zámer sveta mikulášsky prihodil – na youtube passengrovskú pieseň, nepoznala som ju, jej text ma hodne oslovil. Možno i vám niečo povie…