otvorene

Zázračné posolstvá. Odkiaľsi z neznáma k nám putujú – z duše, z vesmíru, z nekonečna?

Prichádzajú nečakane a prepájajú nás so svetom, ktorý nevidíme. Píšu príbehy, zvláštne príbehy, až sa nám z nich hlava zatočí. Áno, dnes o niečom krehkom a pritom tak silnom, že je to „ťah na hlavnú bránku“. Zásadne menia náš svet a nás samých v ňom.

Snažím sa týmto uvažovaním uchopiť tú niť poznania.

Koincidencie sú správy Zámeru sveta…

Nenáhodné náhody. Keď ich začneme vnímať, cítiť z nich ťah nitiek, ktoré vedie neviditeľná ruka. Ja cítim to intuitívne popchnutie – „urob to a to“. Už som sa naučila poslúchnuť také volanie.

Niektoré koincidencie sú natoľko silné, že sa nám z nich tají dych – učia nás porozumieť ďalším krokom cesty, smerujú nás k pravým miestam a pravým ľuďom. Ako včerajší srdcový kameň – no prečo som tu mala prísť, hovorila som si po prebojovaní sa lúkou plnou bodľačia ku kopčeku. Oprela som si ruky o kameň – v tej chvíli som cítila, že presne to je ono. Otočila som ten veľký sivý kameň, a mal tvar srdca. Naozaj cítim hlbokú vďačnosť zaň a aj za jeho dopravu domov (hneď hore pri mne zastalo auto, turisti ma potom až domov doviezli).

Iné správy osudu sú zamerané na naše zmúdrievanie, vnútornú premenu. Včera mi to prinieslo pochopenie miesta „kde usínají motýlové“. No predstavili by ste i také idylické miesto ako lúku plnú bodliakov? Ja veru do včerajška nie – no teraz v sebe nesiem posolstvo, že zdanie môže klamať. Že lúka plná bodliakov môže byť tým pravým miestom. Je to skrátka zástupný obraz niečoho, čo sa mi ukáže v živote, viem.  A je to hodne dôležité. Úprimne, tak ma to znepokojilo, že o koincidenciách teraz dumám.

Niektoré koincidencie sú zasa hladiace, ofukujúce rany či slzy. Predvčerom mi prišla kniha – dostala sa ku mne náhodne, ako inak – oslovil ma jej názov. Objednávala som si dve knihy, už dlhšie som sa chystala ich kúpiť, a tak som ju k nim pribalila. Prišla, málá a zdanlivo nenápadná, v béžovom obale. A ako to býva so všetkými správnymi vecami – až keď prenikneme do ich podstaty namiesto povrchného vonkajšieho pozorovania – zistíme ich úžasnosť. No čo vám poviem, je čarovná tá kniha. Volá sa Kéž bych pod hvězdami dobře odtančil svuj tanec, a je plná nádherných fotiek a myšlienok.

Dáme nejakú myšlienku z nej náhodne otvorenú. „Boh sa ostýcha pred mojou slobodou. Nediktuje, ponúka. Modlitba je potom pozvanie Boha do mojich problémov a starostí. Ak to neurobím, Boh s úctou ostane vonku.“

Hm, pre mňa vyvoláva táto myšlienka spomienku na konšteláciu s Bohom, riešila práve moju tendenciu nežiadať o pomoc nikoho a všetko zvládať sama.  Požiadať o pomoc a prijať ju je dôležité. No na druhej strane Boh nie je kuriér, doručujúci naše priania.  Dnes chápem, že nechať niektoré veci na osud, aby sa ukázalo ich správne riešenie, je dôležitá životná skúsenosť. A prijať ich s pokorou, namiesto ustavičnej snahy presadiť svoju predstavu riešenia situácie, je z môjho pohľadu znakom životnej múdrosti.

Najlepšie veci prichádzajú len k tým, ktorí životne zmúdreli. Životné zmúdrievanie nám pomáha stať sa zasa deťmi. Očistiť svoje srdce – stať sa dôverujúcimi, úprimnými, pravdivými, prirodzenými, milujúcimi svet a život, prijímajúcimi beh vecí a schopnými ponoriť sa celým srdcom do danej chvíle bez ťahania minulosti či budúcnosti so sebou. Na nič sa nehrať a tešiť sa z maličkostí. Lebo až keď máme opäť detsky čisté srdce, tak rozumieme, že veľké veci nemusia byť veľké…

Veru, veľké veci nemusia byť veľké…

Elena 16.9.2020                                                                                                                                                                                

Fotka je moja, pravdaže, včerajšia lúka plná bodliakov. Ako úplne inak vidíme veci, keď ich vnútorne pochopíme…