Hm, to som celá ja. Nemám záľubu v sledovaní hororových filmov a čítaní hororových príbehov. Dosť ich je v živote. A tak namiesto toho, aby som vám k víkendu zatrilkovala s presladeným úsmevom a la barbie ako máme byť všetci pozitívni po celý čas, poukazujem na to, že sa nám ťažko díva do slnka, keď stojíme po kolená v blate. Alebo je to hnoj?
Takže hej, hodne škaredé a možno až hororové príbehy vám tu v tejto chvíli ponúkam.
Rada píšem príbehy…
No teraz je situácia s cestou „za hodinu 5 minút“ natoľko vyčerpávajúca, že ideme za tmy a príchádzame za tmy, a obe s dcérou cítime tak veľkú únavu, že nepíšem a nečítam momentálne. Navyše pre tú cestu mi odskočil majster od naplánovanej prerábky bytu, a ja s materiálom aj vecami pod schodmi uloženými zúfalo hľadám nového a spoľahlivého a statočného, ktorého cesta neodradí a ktorý bude aj šikovný a okamžite k dispozícii, pretože všetci šikovní sú teraz vyťažení.
A tak sa stalo, že v to isté ráno si dcéra zabudla v aute mobil a ja kľúče. Kvapky dažďa mi stekali po tvári, márne som hľadala kľúče v kabelke. Bežala som k autu, boli tam – vypadli iste, keď som vyťahovala mobil na fotenie laní, tesne pri ceste na Veľkej lúke stáli. Alebo možno mi tie kľúče vypadli pri robení fotky na semafore, ktovie. Áno, tejto. Je moja, pravdaže, Kikin mobil má lepšie rozlíšenie. Vystihuje romantiku čakania na semafore…
Rýchlo som volala dcére, ktorá už vyrazila do práce. Márne. Smutne som stála v daždi pri jej aute, videla som v tlmenom svetle obďaleč stojacej pouličnej lampy nielen moje kľúče, ale zrazu i jej mobil na sedadle. No čo by ste robili v tej situácii? Nie, nerozplakala som sa – začala som spievať nahlas moje icaro, osobnú šamanskú pieseň. Náhle sa z tmy vynorila dcéra späť, prišla napadlo jej náhle, že si má skontrolovať mobil, čo bežne nerobieva. A uvedomila si, že ho zabudla. Zvláštny príbeh, však? A pritom skutočný.
No teraz dáme nejaké príbehy, ktoré sú úplne vymyslené, ako inak. Urobíme ich malé defilé, a pouvažujeme, ktorýže z nich je No. 1.
Balada o tom, ako nám závideli…
Ach, ach, namiesto spadnutej cesty urobili cestu na Prednú Horu – ozvala sa na stránke revuca24 včera akási pani pobúrene, hoci bolo treba robiť tú spadnutú cestu. Keby len vedela, čo nám závidí, zasmiala som sa neveselo, keď som o tom počula. No hej, cestu na Prednú Horu robili. To je fakt. Ale nie celý – a tak vám ho doplním. Aj tú prednohorskú cestu opravenú za jediný deň vám predvediem. Veď pozerajte.
Dcéra mi volala v pondelok podvečer, že máme semafory. Vracala sa autom domov sama, ja som šla večer s najmladším dieťaťom busom. No veď jasné, že máme semafory, a už hodne dlho – zakontrovala som jej medovo a podozrievavo som zauvažovala, akýže trik si to na mňa nachystala. Nie, počkaj, my máme nové semafory, druhé, od horárne nahor, na Prednú Horu idú, vysvetľovala. No iste, zasmiala som sa, načo by nám ich tak asi dávali? A predstavte si, boli.
Zapracoval vo mne strach, že ako a dokedy budeme tie ďalšie semafory znášať a zvládať – lebo už tých veľkolúckych máme vyše hlavy. Na druhý deň ale semafory zmizli, i s firmou, ktorá cestu robila. Na mieste, kde nechali dieru v asfalte pri zastávke, je značka. Čakali sme ešte dodnes v márnej nádeji, že to bol len nejaký podklad cesty a povrch prídu dopracovať, ale kdeže…
Nerozumiem, prečo sa vyhadzujú peniaze na takéto podivné „úpravy“. Lebo opravou cesty sa toto nazvať nedá. A tak som zauvažovala, či niekto preberá pri takýchto prácach hotové diela. ČI sa aspoň príde pozrieť a skontrolovať urobené, či taká oprava nemá chyby a či je to spravené tak, ako má byť. Nejaké skolaudovanie tej cesty. Skutočne rada by som videla takého šéfa, ktorý by toto dielo skontrolovať prišiel a povedal by zhotoviteľom „dobre, chlapi“.
No, tento príbeh bol ešte taký polorealistický…
Ale príbeh o tom, ako sa niekto vyhrážal zamestnancom regionálnej správy ciest, že ak nepôjdu v zime odhŕňať cestu na Veľkú lúku, tak prídu o zamestnanie, ten je úplne vymyslený. Je to škaredý výmysel, však? Lebo keby to bola pravda, bolo by to na trestné stíhanie takého vyhrážača. Odhliadnuc od skutočnosti, že by to odhŕňanie bolo úplne zbytočné, lebo SAD tadiaľ jazdiť nebude. A i BBsK mne dal informáciu písomne, že krízový štáb jazdiť v zime cez Veľkú lúku neodporúča, tak kto by tadiaľ šiel prejazdom riskovať život?
Rovnako i príbeh o drone – ten je skutočne podivný. Ešte stále nevieme, či ten dron bol alebo nebol. Fotky cesty z dronu údajne existujú, dal ich vraj k dispozícii istý pán – dronista. Otázne je však, že či dostal za to tých 400 000 eur, o ktorých sa toľko hovorí, alebo či ich zhrabol niekto iný. Pánabeka, to by len bol škaredý príbeh, čo? To by sa oň nemali zaujímať len čitatelia môjho blogu, ale aj orgány činné v trestnom konaní.
Ja viem, ja viem, sú to oba škaredé príbehy. Ale vytiahnem ešte ďalší, ten im robí veľkú konkurenciu. Predstavte si, podaktorí ľudoví rozprávači tu šíria aj príbeh o ceste, ktorá spadla. A o tom, že údajne celkom tak nespadla len pre jednu búrku. Istý podiel na tom jej prepade vraj má aj skutočnosť, že v roku 2019 „rekonštrukciou cesty“ sa snažili ju rozšíriť a tým z nej spraviť cestu prvej triedy, aby jej správu prevzal štát, To sa nepodarilo, parametre tá cesta absolútne nenapĺňa, zato tá snaha viedla vraj ku poškodeniu vrchnej časti odvodňovacích kanálov, ešte za socializmu vybudovaných, ktoré dovtedy spoľahlivo fungovali. No a tie poškodenia ku splavovaniu podložia vraj mohli viesť. A predstavte si, aj tento príbeh by v prípade jeho pravdivosti nepochybne mal viesť ku trestnému stíhaniu vinníkov, a to dokonca za spôsobenú škodu veľmi veľkého rozsahu.
Našťastie sú len vymyslené.V tejto chvíli uvažujem, ktorý z nich by mohol vyhrať tú súťaž o najškaredší príbeh. Neviem, fakt neviem. Jaj, ešte vám teda radšej poviem jeden polorealistický príbeh o vylepšení cesty cez Veľkú lúku súčasný…
Cestu cez Veľkú lúku upravujú…
Pridali tam dva míľniky pri ceste, od Veľkej lúky ku Muráňu, pre zlepšenie bezpečnosti cesty. Nerozumiem síce, prečo sú na strane svahovej, skôr na stranu nad zrázom by som pridávala, lebo tadiaľ môžu autá dolu spadnúť – ale nie som odborník. Tí lepšie vedia, kam ich treba dať. Poviem vám, nešli mi tie dva stĺpiky z hlavy – žeby to už bola tá úprava cesty za milión eur, o ktorej hovoril pán Lunter mladší, že ju pre nás urobia? Hm, ak by malo zostať pri tých dvoch míľnikoch, tak to ich určite museli priviezť z Dubaja. Alebo zo Svätej zeme možno, napadlo mi, aby nás chránili všetci svätí – a za tú cenu určite by to mali robiť nielen pri tej ceste cez obchádzku Veľkou lúkou, ale hlavne pri voľbách našich zástupcov v budúcnosti.
Elena 2.10.2020
P. S.: Predstavte si, jeden z tých škaredých príbehov sa končí malým happyendom – dnes pri príchode domov sme zistili, že sa cestofirma vrátila a robia riadny pás asfaltu nahor. Tak predsa budeme mať vyasfaltovanú cestu.
Celá debata | RSS tejto debaty