otvorene

V upršanom chladnom ráne padne dúšok úsmevu a pohody rovnako dobre ako horúci čaj či káva. Ranný zhon, ktorý mnohí tak dôverne poznáme, posýpajú ako vanilkový cukor vianočné koláče a lahodná vôňa začínajúceho dňa sa vďaka nim šíri doširoka a doďaleka.

Ráno je také, aké si ho urobíme. Cítite ako sa okolo vás šíri to vaše dnešné ráno? Rozvoniava piatkom sladko ananásovo. Jemne vás hladí po líci a usmieva sa – „no poď, no poď, bude ti so mnou fajn“. Objíma vás upokojujúco, no keď si chcete skloniť hlavu na jeho plece a zadriemať, šepká „poď už, dotkni sa nového dňa, čaká na teba“.

V našej rodine sa ranné frfľanie nenosí. Deti kvôli cestovaniu do školy vstávali skoro, a ja kvôli ceste do práce veľmi skoro, lebo som šla do práce prvým busom. A to som niekedy mala za sebou pár nadranných hodín písania. Cestou som si fotila, vytešovala som sa podľa ročného obdobia blednúcim horizontom, hviezdami či slnečnými lúčmi presvitajúcimi pomedzi stromy, aj farebnou fontánkou pri protialkoholickej liečebni. Sú to každodenné okamihy, dodávajúce nám silu urobiť ďalší a ďalší krok ránom.

Som ranné vtáča, humor mám hlboko pod kožou, takže často sa cestou do práce s dcérou pochabo doberáme a smejeme. Užívam si to, lebo dieťa pre tú spadnutú cestu kupuje byt v meste, nechce do práce dochádzať takto zúfalo tou samovražednou obchádzkou v zime. Ja budem chodiť opäť autobusom. Obvykle naše rána, v ktorých temnotou ideme autom obchádzkou národným parkom, presvetľuje aj hudba z niektorého z CD, sprevádzaná dcériným pospevovaním. Na každom z tých jej CD je i nejaká z mojich obľúbených pesničiek. Aktuálne už mesiac sa preto v temnom ráne sem – tam ozýva sladká melódia, ktorú som už pred časom v blogu spomenula, Scarborough Fair v podaní Chase Eaglesona. Pieseň má tooooľko verzií, v tejto chvíli vám na zlepšenie nálady prihodím túto nežnú a na nič sa nehrajúcu verziu, pretože práve taká je pravá láska

https://www.youtube.com/watch?v=WECCpNh0LxI

No jasne, k tej pravej láske človek dokráča, až keď má odvahu naozaj otvoriť svoje srdce, naozaj uvidieť lásku, pustiť sa úplne minulosti, poďakovať jej za to, čo ho naučila a vzdať sa navždy aj všetkých ostatných možností. Musí byť úplne zrelý, aby dokázal zniesť trvale otvorenie a spojenie. Pravý partner je hodne zvláštna bytosť, je s nami tak hlboko prepojený, že naozaj cíti našu bolesť a vie, kedy sme naozaj zúfalí, neoklameme ho maskou úsmevu. Je to jediný človek, ktorý nás neposudzuje, pretože nám rozumie. Také prepojenie sa tiahne ako vlákno časmi. Niekedy sa hovorí o dvojplameňoch v tej súvislosti, ten plameň má svoj špecifický význam, to človek pochopí, až keď to konštelačne postaví. Hlboké očistenie, až potom sa dvojplamene tak ako fénix rodia v plameňoch do novej bytosti, každý zvlášť a zároveň iba spolu.

No ale poďme späť k realite dnešného rána. Možno nás deň zasype povinnosťami všetkého druhu, ako obvykle. No pohodu rána si môžeme niesť na ľavom pleci stále so sebou. Bude nám sladko šepkať do ucha „to dáš“. A keď sa pozrieme k oblohe, v tých hustých šedých mrakoch je kdesi ukryté slnko…

Elena   16.10.2020