otvorene

Aj mesto sneh posypal nabielo – vravela som si dívajúc sa z okna bytu včera podvečer. Namiesto mrázikovskej krásy hôr však dych zimy z áut pri bytovkách narobil neforemné kopčeky. Aj teraz sa sype, husté biele chumáče vytvárajú bláznivý efekt okolo pouličných lámp.

Ach, mesto – som tu už tak dlho, že i dcérin kocúr si na mňa zvykol. Sedí okne a rozprával podchvíľou čosi pri pohľade na belejúcu krajinu. Zažíval zimu pod našou bytovkou i s bratom, dvaja malí túlaví kocúri, až kým sme ich nezachránili. U nás zostal bieloryšavý Barny, Kika si vzala čiernobieleho Hektora.

Si ako moje mačky, väčšinu času prespíš – povedala Kika. Je to moja šípkovoruženkovská reakcia na stres – prišla som z práce, uvarila som obed i večeru a spala som. Neviem kedy sa dostanem domov – výsledok včerajšieho PCR testu najmladšie dieťa dostalo, pozitívny. Mám o ňu strach. Je jej aj smutno samej v byte. Stále bez kuchynskej linky, navyše i Janko čo nám ju má zakladať, ochorel, takže to nevyzerá na skoré dokončenie kuchyne.

Čo ma učí táto skúsenosť, korona a nútený pobyt v meste – kladiem si v duchu otázku.

Že nechcem žiť v meste.

Že musíme vedieť chrániť to, na čom nám záleží – našich blízkych.

Že musíme pozorne vnímať, akých ľudí máme okolo seba – lebo niektorí znamenajú riziko svojim konaním. Veľa ľudí navláčalo cez hranice nákazu nezodpovedne – a ani nevidia problém vo svojom správaní. Niektorým ľuďom chýba ohľaduplnosť a je dôležité pred nimi vedieť chrániť sám seba.

Že nechcem žiť v „malých hraniciach“, dodávam úprimne, kedysi mal Waldemar Matuška pieseň, ktorá to vystihuje – pamätáte si  ju? , aby dělal to co má a říkal jen to, co se od něj čeká, Nebavilo by ma len ísť do práce a potom doma pozerať telku, posedieť kdesi na návšteve a zabávať sa. Rada robím tvorivé veci a mám veľa nápadov, povedala som zamyslene Zámeru sveta. Smial sa radostne – to je volanie projektu. Hej, vidím k nemu veľa vecí, dávnu keltskú inšpiráciu, a moje srdce takej predstave hovorí áno. V konštelačke som váhavo stála, projekt sám prišiel a položil mi ruku na plece a cítila som, že patríme k sebe hlboko a zmysluplne. Mali by sme mať v živote iba veci a ľudí s hlboko zmysluplným prepojením – pozrela som na Zámer sveta zamyslene.  Máš indíciu, tú pravú vetu nepovedia nesprávni ľudia, dodal pobavene, raz to pochopíš.

Že sme naozaj hlboko prepojení s ostatnými a ako každý náš krok na nich vplýva, ani si to neuvedomujeme, ako veľmi. Naozaj je to o mávnutí motýľa krídlami, čo spustí kdesi tajfún.

Že sa každou situáciou môžeme učiť, ale potrebuje prísť ten správny čas, aby sme učivo prijali. Nuž, tretiaka nemožno učiť z piatackej knihy, lebo veci na seba v poznaní nadväzujú. A tak kroky dokážeme robiť len postupne. Niet vo mne hnevu teraz, len smútok nad sebectvom a bezohľadnosťou niektorých, čo tu spôsobujú všetkým ľuďom roznášaním nákazy. Neprišiel ich čas to vidieť zrejme – ktovie kam nás to všetkých nasmeruje.

A je to aj o mojom učení sa a jeho krokoch v čase, pravdaže. Naozaj dlho som sa plácala v hneve – zažívala som ho voči jednej žene kvôli jej nečestnému správaniu ku mne a mojim deťom. S kopou mojich konštelačných pokusov nechať ju samú s následkami jej činov a pozrieť sa na jej situáciu súcitne. Nepomohlo, aj keď môj súcit je úprimný, hlboký, nie taký zhora sa dívajúci. Dokonca falošnú skratku s preťatím karmického puta som našla. To bol dobrý pokus, fakt dobrý, rozosmial sa Zámer sveta, skoro si to tu začala riadiť namiesto mňa. Nuž, k pokore je dlhá cesta, aj k pochopeniu vecí, prisvedčila som, ale niektoré veci najlepšie pochopíme, až keď ich vyskúšame. Teraz viem, že pretínať karmické putá je zlá cesta. Až keď prijmeme posolstvo tieňa, dokážeme nájsť konštelačne tie pravé slová a tým sa oslobodiť. Ak v niektorých životných situáciách dlhodobo nekonáme, ubližujeme sebe i svojim deťom najviac my sami. A tak som v tej poslednej konštelačke povedala iba dva slová „ja tiež“ – a vedela som, že v tej chvíli to naozaj skončilo. Viem, že vieš, že som to musel urobiť, zašepkal Zámer sveta. Viem.

Všetci sa učíme po celý život – len by som bola rada, keby nás učenie sa niektorých toľko nestálo. Mali by sme sa vedieť účinnejšie brániť takému ich konaniu. Ale o tom viac nabudúce.

Elena