otvorene

Za oknom v šere rána ticho spievajú vtáci. Šedastomodrá obloha svitaním čoskoro zbledne, a potom sa náhle rozžiari slnkom. Možno, lebo pršalo väčšinu noci povedala som si – a veru vyšlo, jeho prvé lúče už zlátia krajinu.

Bretku mi namiesto Havranej doliny Zámer sveta opakovane prisúval – nakoniec tam i čarokrásne modré vážky vytiahol – ale odolala som, havrany chcem vidieť… Dážď mi skrížil víkendové plány putovať Havraňou dolinou. Predpovedali krupobitie, a i keď tu neprišlo, v tejto chvíli fúka ostrý vietor a studený vzduch preniká otvoreným oknom. Byť teraz v mokre a chlade v neznámom lese by bolo iné ako v teple postele, zababušená paplónom i dekou, priznala som. Sú ľudia i veci, kvôli ktorým som ochotná znášať nepohodlie, no toto by bolo zbytočné. Jednoducho prehodím trasu – Maginhrad v stredu, Havrania dolina potom – teším sa na havrany… A nakoniec Červenica, povedala som si.

Zámer sveta sa rozosmial – a prihodil mi správu o Havranej doline

https://www.youtube.com/watch?v=VklVFxmBBRs

Ach, zbavil ma ilúzií – tak už viem, prečo ma od Havranej doliny odsúva – po havranoch tam niet ani stopy a spať v nej, to asi jedine naveky…

Dobre, dobre, Zámer sveta, presvedčil si ma – povedala som skleslo. Tak Bretka vo štvrtok namiesto tej Havranej doliny. A havrany kde sú u nás, pohľadám. No nebolo to hľadanie márne – ako uvidíte v budúcom blogu, správu o havranoch som objavila – a zjavne sa im zíde v tejto chvíli môj výkop…

Vrátila som sa v spomienke do včerajšieho rána v lese. Po prvý raz tento rok som sa doň dostala…

V kopci sa ozýval štekot líšky, slnko presvitalo pomedzi stromy a ja som premýšľala o časoch, keď ľudia žili v lesoch a uvedomovali si, ako sú s prírodou prepojení. Spali v jej náručí, dôverčivo k nej vzhliadali, rozumeli jej hlasu. Putovali pešky svetom doďaleka. Ako si na tých svojich cestách našli miesto na spánok? Zrejme to bolo o hlbokej dôvere. Uvedomujem si o koľko boli tí ľudia dávnych čias duchovnejší. Lebo duchovnosť znamená pre mňa čosi úplne iné ako hromadu filozofovania či aj múdrych rečí, ale len rečí…

Za čo sme vymenili dôverný vzťah s prírodou? Za panelákové pohodlie, vykúkame sklenenými oknami na svet „skoro ako naozaj“. Za posedávanie pri televízii či počítači, facebookovú ilúziu života a misu hranoliek. A vôbec, za čo sme vymenili pravé hodnoty života? Ako to spieva Kryl v piesni Kde domov je náš

Schůzku nahradíš schůzí, belháním chůzi, povykem klid,
Vůně piva a kvásku nahradí lásku, Boha a cit,…

Marinka, veronika a žihľava mi cestou lesom čoskoro robili spoločnosť. Áno marinka ešte len teraz u nás rozkvitla – chladné počasie neobvykle posunulo jej kvitnutie a krehko pôsobia jej drobné biele kvietky v tomto čase. Vzala som ich zopár, i pár jahodových listov som pridala, aj trochu mäty pri bytovke. A tak voňavý čaj v tejto chvíli rozvoniava.

A už zasa prší – hovorím si šťastne, lebo les bol včera hodne vysušený, a tak sa teším s ním z tej vlahy…

Elena